17 and mother

five

Candice
"Tak mi povedz, čo sa deje."
"Michael sa deje."
"Michael? Čo s ním?" Práve teraz prišla tá chvíľa, kedy by som mu mala povedať všetko. Úplne všetko. Aj to, prečo som sa s ním rozišla. Preklínam niektorých ľudí.
"Michael ma kamaráta, ktorý sa vyzná v mobiloch a v telekomunikácií." Mohlo mi to napadnúť aj skôr. Vždy spraví niečo, čím si poistí svoj plán, aby ľudia robili, čo chce. Vždy.
"Dobre. A?" Niekedy mu to naozaj nedochádza. Nie, že by som sa ja dokázala pri ňom sústrediť, keď ho vidím po troch mesiacoch...
"Určite mu zavolal. A on vie zariadiť veľa vecí. Napríklad to, aby si sa nedovolal ty mne ani ja tebe. Istotne to bola pre neho hračka." Zalapá po dychu, keď si uvedomí, čo mu tu hovorím.
"Chceš povedať, že...?" Nedokončí myšlienku, ale je mi úplne jasné, že chcel povedať, že Michael zariadil toto všetko. Toto všetko okolo nášho kontaktu-nekontaktu.
"Áno." Michael. Obyčajný bastard. Je mi do plaču, keď si spomeniem, ako som si myslela, že sa mohol zmeniť.
"Aj tak by to nič nezmenilo." Po niekoľkých sekundách, ktoré mi snáď prišli ako hodiny, povie niečo takéto. Nič by to nezmenilo. To myslí vážne?
"Ako to myslíš? Všetko by sa zmenilo!" Mám chuť kričať. Poriadne nahlas.
"Chceš povedať, že by si mi zavolala, ja by som ti zdvihol a všetko by sme si vysvetlili a zase sa dali dokopy? Naozaj si to myslíš?"
"Ja-ja neviem." Myslela som si to. Až doteraz.
"Takto to nefunguje. Nemôžeš sa s niekým rozísť, ani mu to poriadne nevysvetliť a potom čakať, že ti ten človek padne k nohám, len aby mohol byť znovu s tebou." To som ani nečakala, ale... Čo som vlastne čakala?
"Lenže ja by som ti to vysvetlila!"
"Candice, bolo by neskoro." Neskoro. Neskoro. Neskoro. V myšlienkach sa mi toto slovo opakuje a čudesný hlas sa mi smeje v hlave.
"Keby to bolo neskoro už vtedy, myslím, že teraz je už veľmi neskoro." Veľmi neskoro.
"Myslíš si to dobre." Jeho tvár stvrdla, sánku ma napätú a oči nevyjadrujú žiaden z jeho pocitov.
"Takže ma už nemiluješ?" Taká ľahká otázka, ktorá sa vyslovuje tak ťažko. Srdce mi bije veľmi rýchlo, keď čakám na jeho odpoveď, ruky sa mi potia a trošku ťažšie sa mi dýcha. Nie som si istá, či chcem vedieť odpoveď.

Zayn
"Nie je to o tom, či ťa milujem alebo nie. Je to o tom, že si sa mnou rozišla. Ty si sa so mnou rozišla. Bez ohľadu na to, čo spravil Michael, ty si sa so mnou rozišla, nie on." Pýta sa, či ju milujem. To akože vážne? Viac, ako svoj život.
"Neodpovedal si mi na otázku." Je tak neodbytná.
"Odpovedal som ti po svojom." Usmiala sa, keď som jej dal takúto odpoveď. Dobre vie, že ani ja sa nevzdávam. Po dlhom tichu som sa jej spýtal ja otázku, ktorú nečakala.
"A ty ma miluješ?" Nevedela, že to obrátim proti nej. Pozrela na svoje ruky, potom si nimi prehrabla vlasy. Nevedela, čo má robiť. A čo má povedať. Hlavne pravdu. Len pravdu.
"Ja, myslím, že..." Zhlboka sa nadýchla a vydýchla.
"Myslím, že áno." Miluje ma. Stále ma miluje. Niekedy to však nestačí. Láska nestačí, keď ju bolesť premôže. Bolesť srdca.
"Ja ťa nemilujem. Už nie." Klamal som jej, keď som sa jej pozeral priamo do očí. Klamal som jej, pretože som chcel, aby cítili bolesť, ktorú som ja kvôli nej cítil celé tri mesiace. Nezáleží na tom, že ju stále milujem, niektoré veci nejdú vrátiť späť. Môžeme ich len pretrpieť alebo sa vzdať. Trpel som. Teraz je rad na nej, aby si pretrpela svoje.
"Ne-nemiluješ?" Musím tomu sám uveriť. Potom to bude ľahšie.
"Nemilujem. Nemôžem a nedokážem milovať niekoho, kto ma zradil, opustil a ani mi to nevysvetlil." Uvedomím si, aké absurdné je, že ju ešte stále milujem. Ako ju môžem po tom všetko ešte stále milovať?
"Zayn, ja... Prosím, odpusť mi." V očiach sa jej vytvárajú slzy. Nie, nechcem aby plakala. Nie tu, kde som ja, pretože potom by sme trpeli obaja.
"Dávno som ti odpustil, ale nezabudol som." Je veľký rozdiel medzi tým niekomu odpustiť a na niečo zabudnúť. Keď niekoho milujete, ľahko mu odpustíte. Veľmi ľahko. Rana, ktorá však zostáva vo vašom srdci, na tú ranu sa nedá zabudnúť. Zostáva. Nedá sa na ňu zabudnúť.
"Mohla by som ti to vysvetliť..." potichu zašepká. Chcem ešte vôbec vysvetlenie? A čo vôbec chce vysvetľovať?
"Candice, myslím, že tu nie je čo vysvetliť. Nemá to zmysel."
"Pre mňa áno! Stále ťa milujem! Asi som však jediná, ktorá v našom vzťahu naozaj milovala." Au. Jediná?
"Stále ti to tu opakujem dookola. Ty si sa so mnou rozišla! Vďaka Bohu za Michaela, že je taký vynaliezavý a ty si ma nevedela skontaktovať! Na čo by to bolo dobré? Na vysvetlenie? Nepotreboval som ho. A teraz ho už vôbec nepotrebujem. Mala si si premyslieť dvakrát, čo ideš spraviť, nie to teraz ľutovať." Možno k nej som hrubý, ale to zo mňa hovorí to zlomené srdce na milión kúskov.
"Máš pravdu, ja som sa s tebou rozišla." Samozrejme.

Candice
"Mala by si ísť." Prikývla som a silno som si kusla do jazyka. Nebudem plakať. Nie. Otvorila som dvere od kuchyne a chystala sa odísť a ísť sa niekam vyplakať. Predtým som sa však ešte otočila.
"Zmenil si sa," zašepkala som potichu, no vedela som, že ma počul. Jeho oči sa zdvihli od zeme a zabodli sa do tých mojich. Ústa mal v rovnej, tenkej linke a nič nehovoril. Bol ticho.
Pomalým krokom som vyšla z kuchyne a zadržiavala som slzy. Niall vyhadzoval Scarlett do vzduchu, ktorá sa smiala a chlapci spolu s ňou. Za iných okolností by som sa zhrozila a vynadala mu, či sa zbláznil, ale teraz na to naozaj nemám silu.
"Niall," zachrapčala som, aby si ma všetci všimli. Okamžite ustal smiech a Scarlett poslednýkrát pristála v jeho náručí.
"Si v poriadku, Candice?" Liam sa postavil a prešiel ku mne.
"Vyzerám tak snáď?" Pokrútil hlavou. Uvedomil si, že je to hlúpa otázka.
"Poď, vezmem vás domov." Neodporovala som, pretože by som domov sotva dokráčala. Cítim sa, akoby ma zasiahol meteorit. Niall mi malú Scarlett nepodáva do rúk až kým nesedím v Liamovom aute. Asi sa bojí, že by som ju neudržala. Louis s Harrym zatiaľ skladajú kočík, aby ho mohli dať do kufru.
"Veď to je ľahké!" vraví Niall.
"Tak to skús! Nejde to!" Harry ja trochu naštvaný, pretože nezvládajú zložiť jeden kočík.
"Dovolíte?" Liam prešiel ku kočíku, za pár sekúnd bolo počuť malé zavŕzganie a kočík sa zložil.
"Vidíte? Vravel som, že to je jednoduché. Náš tatinko Liam to zvládol." Niall sa uškŕňa na Harryho a Louisa, ktorí si len čosi mrmlú popod nos. Nič už nevnímam, keď mi chlapci kývajú, snažím sa o úsmev, mám však dojem, že som sa len kyslo zaksichtila. Potom Liam naštartuje a odchádza od tých veľkej vily. Dávam zbohom chlapcom, aj Zaynovi. A dávam zbohom mojej láske. A teraz už aj zlomenému srdcu.

Ďakujem za hviezdičky a komentáre, ako vždy :) Už viem čo bude hlavná záplatka, muhah. Ak chcete niečo vedieť o príbehu alebo o mne (radšej nie :D) pýtajte sa v komentári :) xoxo