17 and mother

nineteen

Zayn
Nikdy by ma nenapadlo, že sú súrodenci. Ani vo sne. Myslel som si, že ju naozaj miluje, že mi bude chcieť prebrať frajerku, my sa pohádame a skupina sa rozpadne. Vedel som, že by to bola moja vina. Ale takisto viem, že by sa to určite stalo. Práve teraz neviem, čo je horšie. Možno by bolo lepšie, keby ju miloval. Nejako by sme to s Liamom ustáli, udobrili sa a on by si dal odchod. Dúfam. Toto však nepôjde len tak ľahko vyriešiť. Keď je raz niekto s niekým súrodenec, proste to nejde len tak zmeniť. Nejde to len tak hodiť za hlavu. Presne tak, ako to nejde ani s tou adopciou. Aká bude reakcia Candice? Čo keď to vedela a len mi to nepovedala? Čo keď vedela, že sú s Liamom súrodenci? Alebo čo keď vedela, že má aspoň nejakého súrodenca? A čo keď vedela všetko? Ako sa budem potom tváriť ja? Sklamane. Jednoznačne. Ale ak to všetko nevedela, ako to vezme? Candice je jediné dievča, v ktorom sa vôbec nevyznám. A aj preto ju milujem.

Liam
Nemal som mu to povedať. Najprv som to mal povedať Candice. Nechcel som však priateľstvo zničiť tým, že mu nič nepoviem. Potreboval odpovede. Nemohol však ani chvíľu počkať. Bolo by oveľa lepšie, keby mu to povedala Candice, alebo keby sme mu to povedala spolu. Teraz to však nevie ani Candice.
Rukou si vojdem do vlasov. Naozaj ma to ťažilo. Toto tajomstvo. Teraz sa však cítim ešte horšie. Akoby som povedal niečo, čo som nemal. Zayna to prekvapilo. Prekvapilo ho to, čo som mu povedal. Najprv to, že som adoptovaný, a potom to, že Candice je moja sestra. Akoby toho vo svojom živote už nemala veľa. Akoby sa už veľa netrápila. Zrazu má aj brata. To je výhra, nie? Nie, samozrejme, že nie je! Pane bože, je to hrozné. Všetko. Musím to povedať aj chlapcom.
Harry mi asi číta myšlienky, pretože práve so Scarlett schádza dolu schodmi.
"Myslím, že by si to mohol aj mne vysvetliť, ale pochopím, keď sa ti do toho nechce." Vidím, ako sa mu Scarlett vrtí v rukách. Nie je to len hocijaké dieťa. Je to dieťa mojej sestry. Je to moja neter.
"Harry, ja neviem, čo mám robiť..." Hlavu skloním do dlani. Toľko rokov premrhaných bez mojej sestry. Mal som ju chrániť, namiesto toho som si užíval a koncertoval. Čo som to za brata?
"S čím?" Tak jednoduchá otázka. A tak zložitá odpoveď.
"So svojim životom." Je to naozaj ťažké nájsť niekoho po niekoľkých rokoch života. Je ťažké nájsť niekoho po rokoch, keď ste ho mali mnoho rokov milovať. Ja som mal Candice milovať už dávno. Som predsa jej starší brat.
"Neblázni, máš úžasný život. Skvelú rodinu, úžasnú priateľku, nás, fanúšikov, spev... Všetko, čo si si prial. A ty nevieš, čo máš robiť so svojim životom?" Áno. Mám slávu. Ale na úkor toho som nevedel o svojej sestre.
"Áno, mám všetko, čo som si prial. Dokonca niečo na viac."
"A čo také?" Scarlett sa nádherné usmieva. Chcel by som vidieť Candice ako malú ako sa usmieva. To však už asi nebude možné.
"Sestru." Áno, mám sestry. Ale nie moje vlastné, pretože ja som adoptovaný. Teraz mám už ale aj vlastnú sestru. Aký je to pocit? U mňa jednoznačne zdrvujúci. Už len preto, že som s ňou nemohol byť. Ako dlho si to budem vyčítať? Do konca života? Alebo ma výčitky prejdú, keď sa jej budem snažiť všetko vynahradiť?
"Ako to myslíš? Viem, že máš sestry." Všetci to vedia. A nikto nevie, že moja naozajstná sestra je len jedna a chodí s mojim kamarátom, s ktorým som v kapele.
"Harry, som adoptovaný, chápeš?"
Chvíľku je ticho. Spracováva, čo som mu povedal. Takto to bude brať každý? Proste sa zasekne a nič nepovie?
"Čo?"
Čo? Čože? Prosím? Presne tieto otázky budem stále dookola počúvať, keď to niekomu poviem. Áno, je to šok. Ani ja som tomu najprv nedokázal uveriť. A ani som nechcel. Tá predstava, že som žil niekoľko rokov v klamstve, je hrozná, ale je to tak. To je môj život. Klamstvo. Nie len zábava a sláva, ale aj problémy.
"Som adoptovaný. Moji biologickí rodičia sú niekde neviem kde a moja sestra, ktorá je naozaj moja sestra, je Candice."
"Čože?" Zase tá otázka. Lezie mi to na nervy.

Candice
Nikto nevie, aký to je pocit, pokiaľ to nezažije. Nikto nevie, aký je pocit, keď vás znásilní váš vlastný priateľ a spraví vám decko. Ja to viem. A viem, aký nádherný pocit je, keď konečne všetko zo seba dostanete. Najlepší na svete. Keď to poviete policajtovi, ktorý vás musí vypočuť či chce alebo nie. Keď vám verí, pýta sa vás otázky a počúva vás, ako ani vlastní rodičia nie. Ten pocit je na nezaplatenie.
"Slečna Manning?" Mladá sestrička, ktorá ma osloví, vojde do izby, v rukách drží obväz, ktorý mi chce vymeniť.
"Áno?"
"Prišla som vám vymeniť obväz." Podám jej ochotne ruku. Je tak mladá. Akoby mala len o dva roky viac. A aj tak mi vyká.
"Slečna Manning?" Znovu ma osloví. Cítim sa tak stará. A určite som pritom mladšia.
"Áno?" Zdvorilo sa usmejem. Už mi obväz vymenila, ešte mi vyberá hadičky z rúk.
"Dnes vás púšťame." Usmeje sa na mňa teraz ona. Teším sa. Samozrejme. Vrátim sa domov... Domov? Kde budú rodičia, ktorí mi neveria. Nevrátim sa domov. Nechcem sa vrátiť domov.

Mobil, ktorý leží na nočnom stolíku beriem do rúk a volám Zaynovi. Nezdvíha. Telefón má vypnutý. Chcem ho vidieť. A chcem vidieť Scarlett. Konečne. Chýbajú mi. Možno by som mala zavolať mame. Alebo skôr otcovi. Rodičia by mali vedieť, že ma prepúšťajú. Sú to predsa rodičia. Teraz to však nedokážem. Nechcem sa s nimi rozprávať. Nechcem ich vidieť. Keď prežívam najlepší pocit na svete, prežívam zároveň aj ten najhorší. Cítim víťazstvo a podrazy. Podrazy od tých najbližších. Bývalý priateľ, rodičia. Je smutné, ako vás blízky dokážu sklamať. Sklamať, klamať a podraziť. Presne to si myslím, že moji rodičia spravili. Keď nedôverujú svojmu dieťaťu, teda mne, je to to najhoršie, čo môže byť. Taká mama nikdy nechcem byť. Nikdy.