17 and mother

thirteen

Zayn
Ten pocit, keď môžete objať niekoho, koho milujete... Ten pocit, keď môžete objať niekoho, kto vás mohol šmahom ruky opustiť už navždy... Ten pocit je úžasný. Najlepší, aký môžete zažiť. Či milujem spev? Samozrejme. Ale oproti tomuto objatiu sa to nevyrovná. Možno práve preto sa tomu hovorí láska.

Candice
Objímala som ich a už nikdy som ich nechcela pustiť. Nikdy. Ostali by sme takto navždy. Usmiatí a pokojní. A spolu v objatí. Lenže to by sme nemohli žiť v tomto svete plnom problémov.

"Ako sa cítiš?" Zase tá otázka. Tá prekliata otázka. Ako sa môže cítiť človek, ktorý ani nie pred týždňom, dokonca oveľa menej, schytal guľku do hrude? Určite úžasne.

"Celkom fajn," odpoviem, aj keď celé moje telo zvnútra horí bolesťou. Je to sakra veľká bolesť.
"Fajn? Naozaj?" Pozná ma. Aj keby som sa zatvárila najlepšie ako viem a nahodila najpresvedčivejší úsmev, vedel by, že klamem.
"Dobre, uznávam. Neskutočne to bolí." Voľnou rukou, ktorou nedržím Scarlett, sa chytím za hrudník.
"Veľmi?" Keď neskutočne, tak neskutočne.
"Celkom dosť." Neviem, či ma to bolí až tak, alebo či ma skôr bolí tá predstava, kto do mňa strelil. Asi oboje.

"Ako sa mala malá? Bolo jej dobre? Neplakala?" Zayna zahrňujem všetkými možnými otázkami. Nebola som dlho mimo, ale moja malá láska mi chýbala. Veď je moja.

"Chlapci sa o ňu postarali a keď som prišiel na chvíľu domov, pospali sme si." Je to tak sladké, keď si predstavím ako Zayn spinkal a vedľa neho sa váľala malá guľka menom Scarlett. Už len ja som tam chýbala.
"Dobre." Bola som unavená. Veľmi, ale chcela som počuť Zaynov hlas, chcela som sa na neho pozerať. Chcela som ho vidieť. Chcela som vedieť, že je naozaj tu a že tu neležím len tak pre nič za nič. Ležím tu preto, lebo ho milujem. Ležím tu preto, lebo by som neprežila, keby mu niekto ublížil. Keby som mohla vrátiť čas na okamih, keď som sa vrhla pred Zayna, nič by som nezmenila. Skočila by som pred neho znovu. A znovu. A to všetko len preto, že ho milujem. Také jednoduché a pritom také zložité. Láska. Slovo, pri ktorom sa niekto rozosmeje a niekto rozplače.

Či som sa počas lásky smiala? Áno. Či som počas lásky plakala? Áno. To je proste láska.
"Zayn?" Mám chuť mu položiť milión otázok. Naozaj milión.
"Hm?" Jeho oči sa zastavia na mojich rukách, potom sa mi pozrie do očí. Ja sa v tých jeho strácam. Tak ako to bolo aj prvýkrát, keď som ho videla.
"Ako sa cítiš ty?" Nervózne si prehrabne rukou vlasy a ruky si utiera do nohavíc.

"Myslím, že celkom fajn, na rozdiel od teba..." Nemenila by som. Nie. Takto to malo byť. Ja ležím na tomto nemocničnom lôžku, ja som tu mala ležať. Nie on. Keby sa aj niečo stalo, komu by som chýbala? Mame, ockovi a Scarlett. Bolo by Zaynovi smutno? Možno.

"Zayn, o pár dní ani nebudem vedieť, že som mala nejakú guľku v hrudi. Nič sa neboj." Scarlett sa stále usmieva. Aj ja som šťastnejšia, keď je tu pri mne.
"Nebudeš to vedieť? Vyzerá to na začínajúceho Alzheimera." Snažím sa nesmiať, pretože ma naozaj všetko bolí, keď sa smejem. Ale nejde to. Pri Zaynovi určite nie. Na dvere niekto zaklope a o pár sekúnd na to vojde do izby Liam.

"Prepáčte, že vás ruším, ale doktor hovorí, že máte už len pár minút. A tak som prišiel zobrať Scarlett, nech sa môžete porozprávať." Nechcem, aby malá musela ísť, ale viem, že tu nemôže zostať. Som predsa v nemocnici a ako hovoria doktori, musím sa zotavovať.

"Jasné, zober ju." Chcem sa porozprávať so Zaynom. Nie, že by to Scarlett nemohla počuť, aj tak by tomu nerozumela, ale aspoň sa budem viac sústrediť. Liam prejde k mojej posteli a natiahne ku mne ruky. Scarlett dám pusu na čelo a pohladkám ju po jej jemných krátkych vláskoch. Moje a Liamove prsty sa dotknú a ja cítim, ako sa pomaly otriasol. Malú Scarlett si pritisne k hrudi a s hanblivým úsmevom odchádza. Scarlett sa mu vrtí v rukách a tak jej niečo pošepká do ucha, čo nepočujem a odchádza z izby.

"Vieš, možno si nemala robiť to, čo si spravila."
"Čože?"
"Možno si nemala predo mňa skočiť." Mala. Nikdy by som si neodpustila, keby sa Zaynovi stalo niečo kvôli mne a kvôli mojej minulosti, ktorej súčasťou bol Michael.

"Zayn, neľutujem to. Budem v poriadku." Počula som jeho zrýchlený dych. Prečo sa hnevá? Nechápem!
"Budeš v poriadku? Ako to môžeš povedať s takou ľahkosťou? V podstate išlo o minúty!" Naozaj sa hnevá? Mal by byť rád. Mohlo to byť aj horšie. Dokonca aj pre neho.

"Zayn, preboha, nerob drahoty! Som na tom celkom dobre." Nemala by som sa rozrušovať. Nemala by som kričať, dokonca ani zvyšovať hlas.
"Celkom dobre? Toto ti pripadá celkom dobre?"

"Uznávam, nie je to práve ideálne, ale niektorí ľudia boli na tom už oveľa horšie, to mi ver." Rukou buchne po nočnom stolíku až nadskočím.
"Sakra, Candice! Nezaujímajú ma iní ľudia! Zaujímaš ma ty! Len ty. Nejde o nikoho iného, ide o teba. A o to, čo všetko sa ti mohlo stať!" Čo všetko sa mi mohlo stať... Mohla som dostať otras mozgu, či si poškodiť pľúca... Alebo odísť z tohto sveta. A to všetko len preto, že Michael by sa mal dať liečiť. Zakomplexovaný idiot. Zayn má pravdu. Ale aj ja. Mohlo sa stať všetko možné, ale buďme radi, že som na tom ešte celkom dobre. Celkom.
"Zayn, neboj sa. Som tu a som v poriadku." Bál sa o mňa. Aj keď ma už nemiluje. Nemiluje ma, však? Možno by som sa ho mala spýtať. Ale prečo? Zmenilo sa snáď niečo? Budem vyzerať, ako každá pubertiačka, ktorá si sľubuje niečo od toho, z čoho už nič nebude.

Sakra! Veď som teenager ako každý iný. S dieťaťom. Dobre, dobre! Som iná. Trochu. Naozaj len trochu. Dnes má predsa každý tretí dieťa pred osemnástkou, nie? Nie, jasné, že nie!
"Bojím sa o teba. Mám na to dôvod."
"Aký?" Nedočkavo som sa pýtala.
"Milujem ťa, to snáď vieš..." Nevedela som.