17 and mother

sixteen

Častí nebude veľa, už len zopár. Happyend? Ja neviem. Nejako ma to neláka. Prosím, hviezdičky a komentáre, nech viem, či sa to ešte oplatí! :)

Candice
Svet sa zastavil. Aspoň v mojej nemocničnej izbe. Nikto nič nehovoril. Mama mi stále silnejšie a silnejšie stláčala ruku, otec si vložil tvár do dlaní a ja som plakala. Otec vždy vedel, že v tom niečo bude. Prečo nič nepovie? Prečo nič nepovie ani mama?
"Mami..." Chcela som, aby niečo povedala. Chcela som, aby ma objala, pobozkala na líce a aby nakopala Michaela do zadku.
"Zlatko, si vyčerpaná a tie lieky ti pravdepodobne ovplyvňujú myslenie. Doktori nás na to upozornili." Robí si zo mňa žarty?
"Mami, počúvaš ma?" Ja jej vravím, že ma niekto znásilnil a ona si myslí, že lieky ovplyvňujú moje myslenie? Možno, že práve to jej niečo ovplyvňuje.
"Áno, zlatko, preto to neberiem vážne. Michael by ti to nikdy nespravil. Poviem lekárom, nech ti znížia dávku liekov. Naozaj ti to neprospieva." Zdalo sa mi to, alebo mala mama svetlú chvíľku, ktorá už pohasla? Opäť sa správa tak panovačne, a to aj keď je chorá. Viac ako ja. To je však nebráni v tom, aby mi liezla na nervy a ničila mi život.
"Mami, hovorí ti pravdu. Oci, neveríš mi?" Teraz som sa otočila smerom k nemu. Už nemal tvár v dlaniach, jeho oči ma pozorne sledovali. Len sledovali.
"Veril by som ti, keby si nám to povedala skôr. Lenže teraz... Teraz si plná emócií a si celá zmätená." Nie, nie som.
"Ocko, hovorím vám pravdu!" Svoj hlas zvyšujem, pretože si myslím, že keď budem kričať, uveria mi. Myslím si, že ich presvedčím o svojej pravde.
"Myslím, že by sme mali ísť. Najprv obviníš Michaela zo streľby a teraz aj z toho, že už je zo mňa babička? To je smiešne." Mojej matke to príde smiešne. Mojej matke príde smiešny môj život. Z nočného stolíka schytím sklenený pohár s vodou a celou silou ho hodím do bielych dverí. Pohár sa roztriešti a voda sa vyleje. Necítim sa lepšie, ale v tejto chvíli je to jediná vec, ktorú som mohla schytiť a niečo jej spraviť. Nikto mi neverí. Mama, dokonca ani ocko.
"Idem zavolať doktora, nech ti dajú niečo na upokojenie. A niekoho, kto uprace tento bodrel." Moja mama je nechápavá, necitlivá a nechutná. Hnusí sa mi to, že mi neverí a to, ako rýchlo dokáže opäť nasadiť tú svoju tvrdú masku. Akoby sa niečo zmenilo. Nikdy sa to nezmení na dlhšiu dobu. Nikdy. Opatrne prechádza cez izbu k dverám, otec prichádza k mojej posteli a dáva mi ruku na čelo, akoby som mala horúčku. Nemám.
"Nechceli sme ťa rozrušiť. Mala by si oddychovať." Jeho ruka stisne moju. Aj ja by som mu chcela stisnúť tú jeho, ale nemôžem. Nedokážem. Ocko mal byť ten, ktorý ma mal podržať. Nepodržal.
"Hovorím pravdu, ver mi, ocko." Jeho oči nič nehovoria, ale krúti hlavou. Naozaj si myslí, že ma až takto ovplyvňujú lieky?
"Choď teda. Mal by si ísť." Nechcem tu nikoho, kto mi nebude veriť. Nechcem tu nikoho, kto ma nebude počúvať. Nechcem tu nikoho, kto ma nebude milovať.
"Candice, no tak. O pár dní budeš zotavená a všetko sa ti bude vybavovať ľahšie a tieto tvoje historky ti vyfučia z hlavy." Historky. Kiežby to tak bolo. Ale nie je.
"Ocko, mal by si ísť. A zober so sebou aj mamu." Odvrátim od neho zrak a zadívam sa na strop. Nechcem sa na neho pozerať. Je mi zle z toho, ako ma tu všetci berú. Ako niekoho, kto utrpel otras mozgu a nič si nepamätá. Pamätám si všetko. A viem všetko lepšie ako oni. Aspoň čo sa týka toho, čo som si prežila.
Bez slova odchádza. Na bielej prikrývke vidím črepinu z rozbitého pohára, chytím ju do ruky a tuho stisnem. Krv z mojej ruky začne tiecť, ale to je mi jedno. Úplne. Fyzická bolesť je lepšia ako tá psychická.
Zayn
Keď dovolám so sestričkou z nemocnice, som nadšený. Čoskoro Candice pustia domov, pretože okrem rany, ktorá sa musí postupne zahojiť, jej nič nie je. Vraj. Potrebuje len oddych a pokoj. Už sa teším, ako jej to poviem.
"Liam?" Na rukách mám Scarlett a potrebujem, aby ju niekto postrážil. Vlastne sa ho ani nechcem pýtať, či ju postráži, chcem mu to oznámiť.
"Prosím?" Prepína programy v televízií a na nič sa vlastne nesústredí.
"Potrebujem, aby si postrážil Scarlett." Scarlett, ktorá sa tak málo usmievala, pretože jej chýbala jej maminka. Samozrejme, že aj mne chýbala.
"Samozrejme. Ideš niekam?"
"Do nemocnice. Candice by mohli už čoskoro pustiť."
"Naozaj? To je skvelé!" Vidím, že sa usmieva, presne tak, ako ja. Scarlett drží v rukách a pohojdáva ju z jednej strany na druhú, nech sa cíti pokojne.
"Liam? Potrebujem, aby si mi poslal ten odfotený zoznam koncertov." Už sa opäť blíži turné a ja ani nemám šajnu, kde, kedy, ako...
"Mobil mám v kuchyni, pošli si to." Držal som v ruke jeho iPhone a zapol galériu. Mal tam množstvo priečinkov, ktoré som nechcel otvárať už len z toho dôvodu, aby som nenarušil jeho súkromie. Fanúšičky, Sophii, Koncerty, Rodina... Všetky mal nejako označené. Prstom som prechádzal po obrazovke a snažil sa nájsť ikonku s nápisom Koncerty 2014 (zoznam), to sa mi však zatiaľ nedarilo. Potom som si všimol niečo iné. Candice a Scarlett. Presne tak mal pomenovanú jednu ikonku. Otvoril som to, predsa to bolo o Candice a Scarlett, kde by spoznal takúto dvojku, okrem mojich dievčat? Nikde. V tomto priečinku bolo viac ako 250 fotiek. Presne to sa mi ukazovalo na hornej lište telefónu. Fotky Candice a Scarlett. Ako sa smejú, hrajú, plačú... Srdce sa mi rozbúchalo. Cítil som hnev. Dokonca žiarlivosť? Prečo má toľko fotiek mojich dvoch dievčat, ktoré milujem najviac na svete a prečo má na ich fotky osobitný album? Liam sa teší, keď je Candice dobre, usmieva sa, keď je šťastná. Je smutný, keď je smutná aj ona. Možno aj plakal, keď sa jej stalo to, čo sa stalo. Nikdy som si nemyslel, že práve Liama budem z tohto obviňovať, ale ten bastard... Ten bastard chce mať očividne niečo s mojou frajerkou! Tak toto určite nie, toto len tak nenechám. Čo je moje, to je moje. A mojím to aj zostane.