17 and mother

four

Zayn
"Mal by si ísť." Rýchlo sa odtiahla a pramienok vlasov si zastrčila za ucho. Kedysi by som to spravil ja. Naozaj som si myslel, že ma pobozká? Aké naivné. A hlúpe.
"Ja, á-áno. Mal by som ísť." Som tak vyvedený z mieri, že si nie som istý, či by som naozaj mal odísť. Po troch mesiacoch ju konečne stretnem, zachránim a potom ju mám opustiť? Áno, priam hrdina.
Bez ďalších rečí vybrala kľúče z tašky a na prvýkrát sa trafila do zámku. Bez jediného slova vošla dovnútra a zabuchla mi dvere tesne pred nosom. Aké milé.

Candice
Keď sa o pár hodín zobudím, hlava mi ide vybuchnúť. Bolí ma a bojím sa, aby sa mi neprevalila na jednu stranu a neodtrhla sa z krku. Akoby sa to dalo. Nohy vsuniem do teplých papúč vyberiem sa do kúpeľne, v ktorej zbadám svoj obraz v zrkadle. Zľakla som sa. Rozmazaná špirála, vlasy do každej strany a oblečenie celé špinavé zo mňa nerobia práve najväčšieho krásavca. Krásavec je predsa Zayn. Pri tejto myšlienke si spomeniem, čo sa vlastne včera stalo.
"Bože." Hlavou tresnem o kachličky v kúpeľni a znovu pocítim tú trieštivú bolesť v celom tele. Vyberám aspirín, ktorý zapíjam vodou. Snáď bude fungovať. O pár minút, keď už moje vlasy nevoňajú po cigaretách a môj dych pravdepodobne po vodke, zídem dole po schodoch, kde je otec.
"Mal by som byť na teba naštvaný. Naozaj naštvaný." Samozrejme, že by mal. Toto si dcéra, predsa nemá čo dovoľovať. A mladá matka už vôbec nie.
"A si?" čakám na jeho odpoveď. Skoro nikdy nebol na mňa naštvaný.
"Nie, nie som. Sám by som sa chcel odreagovať. Aspoň ti pomohlo, že si sa opila?" Prečo na mňa nekričí? To by robil každý normálny rodič. Aj keď rodič som teraz už aj ja.
"Nie, nepomohlo mi to. Teraz mi je akurát tak zle." Žalúdok sa mi skrúca na potvrdenie tejto vety. Samozrejme, že mi alkohol nepomohol. Ten predsa mamu nevylieči.
"Aspoň si sa poučila." Áno, aspoň niečo pozitívne. Otec v rukách drží malú Scarlett a tak k nej natiahnem ruky, aby mi ju podal.
"Ahoj, zlatino." Vyprskne na mňa sliny, ako vždy keď sa smeje. Je to tak nechutné a zároveň tak roztomilé.
"Dnes pôjdeme na prechádzku," šepnem jej do ucha. Oblečiem ju a ocka poprosím, aby kočík zniesol dole zo schodov, kde ju potom vložím. Naozaj dúfam, že sa už aspoň trochu podobám na ľudskú bytosť. Do rúk jej vtisnem hnedého medvedíka, ktorého dostala od Zayna. Samozrejme, že je jej obľúbený. Občas závidím, že ona má od neho hračku a ja nie. Je to tak detinské.
Cez park idem pomalým krokom, pretože sa nemám kam ponáhľať. Scarlett sa smeje vždy, keď kočík prejde cez nejaký hrboľ a s ňou to zatrasie. Chcela by som sa občas cítiť ako ona. Tak bezstarostne. Pred očami uvidím tú veľkú vilu. Nachvíľu zastanem. Naozaj tam chcem ísť? Už nerozmýšľam, radšej stláčam zvonček. Je naozaj divné, že pred ich domom nikto nestojí. Fanúšičky, ani fotografi. Buď nie sú chlapci doma, alebo si dali všetci oddych od toľkého sledovania. Čudné.
Zayn
Myslel som, že dnes máme oddych, okrem jedného rozhovoru v rádiu sme mali byť doma a sedieť na gauči. Alebo v pletenom kresle. Zvonček, ktorý však opäť zazvonil, ma presvedčil o opaku. Naozaj dúfam, že sa nebudú práve dne riešiť nejaké zmluvy. Naozaj nemám po včerajšku náladu.
"Idem otvoriť!" Niall sa obetuje. Ostatným sa tak ako mne ani zďaleka nechce. Zavriem dvere, ktoré vedú na terasu, pretože to je môj osobný kútik, nechcem, aby tam niekto chodil. Nikto. Z chodby počujem zvuky, ale neviem kto to je. Počujem smiať sa malé dieťa. Prišla Lou s Lux? Nechceli ísť do ZOO?
"Poď ďalej, nebudeš tu predsa stáť. Kočík nechaj tu. No ty si ale zlaté dieťa." Lux to nie je. Už dávno nechodí v kočíkoch. Do obývačky sa prirúti Niall s malým dievčatkom na rukách, za ním vojde Candice. To malé dievčatko, ktoré je dnes oveľa väčšie ako keď som ho videl naposledy, je Scarlett. Malá, krásna Scarlett.
"Ja... Teda, prepáčte, že ruším, len som prišla vám prišla poďakovať, že ste ma včera odvliekli z toho baru." Vidím ako sa jej líca červenajú, keď to vysloví nahlas. Je taká zlatá. Uvedomujem si, že ju vidím už druhý deň po sebe, cítim sa, akoby som dva dni po sebe vyhral milión. Ona je pre mňa viac ako milión. Oveľa viac.
"Vieš, že to nie je žiaden problém. Aj nabudúce." Liam ju objíme. Uvedomím si, že ju chcem objímať ja. Možno by som mal aj niečo povedať, ale neviem, čo je vhodné. Nakoniec začne ona.
"Zayn, mohli by sme sa porozprávať?" Práve teraz mala ísť do rúk Scarlett mne, keďže si ju postupne všetci podávame, akoby to bola bábika. Veľmi krehká bábika. Louis si ju teda necháva na rukách a robí ksichtíky, ktoré ju náramne zabávajú. Aj ona mi chýbala. Strašne mi chýbala.
"Samozrejme." Chcel by som povedať, že s ňou by som sa rozprával vždy, aj o polnoci, ale nechcem byť vtieravý. Prejdeme do kuchyne, kde za sebou zavrieme dvere. Nemusia všetci počuť náš rozhovor, aj keď možno mi chce len osobne poďakovať.
"Chcela som ti povedať, že si vážim, že si ma včera zobral domov. Aj keď si ma tri mesiace ignoroval. Ďakujem ti." Čože? Ja som ju tri mesiace ignoroval? Čo tým myslí?

Candice
"Prosím? Candice, ty si sa mi tri mesiace neozvala. Ako som ťa mohol ignorovať?" Áno, tri mesiace som sa mu neozvala. Načo to tu hrá?
"Čo tým myslíš?" Takže ja som sa mu neozvala. Jasné.
"Myslím to tak, ako som to povedal. Ani jedna jednoduchá SMSka. Nič. Ale veď ty by si to mala vedieť, keďže ty si nič nerobila." On mi snáď chce niečo vyčítať?
"Počkaj. A ty si sa akože ozval?" Nie. Neozval.
"Volal som ti každý deň. Niekoľkokrát. Nehraj sa, že o ničom nevieš." On sa ma snažil skontaktovať?
"Zayn, prisahám, že som žiaden telefonát od teba nedostala. A číslo som si nezmenila. Ty si moje listy dostal?" Je to tak divné. Čo sa to tu deje?
"Aké listy?" Takže nie.
"Každý týždeň som ti napísala jeden list. Očividne ti nedošli."
"Očividne." Zayn nechápe, čo sa tu deje.
"Naozaj som sa chcela ozvať."
"Aj ja," vraví.
"Chcela som to všetko napraviť." Naozaj som to povedala takto nahlas? Sakra.
"Možno sme to mohli napraviť. Ale sme ako v začarovanom kruhu. Počkaj, skúsim niečo." Vytiahol z vrecka mobil a vyťukal číslo. Moje číslo. Telefón som teda vybrala z kabelky. O pár sekúnd mal mobil začať zvoniť, ale nič sa nedialo. Vôbec nič.
"Si si istá, že si si nemenila číslo?"
"Áno, som si istá. Snáď to viem. Skúsim ti zavolať ja." Jeho číslo to vytáča, dokonca to pípe, akože mu to volá. Jeho mobil v ruke však zostáva s čiernou obrazovkou a bez zvuku. Žiaden prichádzajúci hovor. Vydýchnem. To snáď nie.
"Myslím, že už viem, čo sa deje."

Mám na vás otázočku a bola by som rada, keby ste sa nejako vyjadrili. Vadí vám striedanie pohľadov? Ak áno, môžem to písať len z pohľadu Candice, ale myslím si, že to by nebolo ono.
Btw. Ďakujem za hviezdičky a komentáre.