Každému sa snažila ukázať, že je šťastná, vôbec nič ju netrápi. Tvárila sa, že je silná a dokáže stáť na vlastných nohách. Chodila hrdo vystretá s hlavou hore, s úsmevom na tvári, rozdávala pomoc všade naokolo a tak jej každý uveril. Predstierala to tak presvedčivo, že tomu nakoniec uverila aj ona sama, ale len na malú chvíľu. Keď prišla domov pocit úzkosti, strachu a smútku boli jej jedinou spoločnosťou. Hoci sa snažila nájsť si priateľov, získať silné púta aj naďalej sa cítila úplne sama. Pretože ju nikto naozaj nepočúval, slová, ktoré skrývali toľko bolesti, toľko smútku. Nikto nevedel pochopiť to, že to čo robí bolo pre jej vlastnú ochranu. Koľkokrát padla na zem toľko krát sa vždy zdvíhala sama. Nikto sa naozaj nezahľadel do jej očí aby videl pravdu, ktorú skrýva. Ona bola človek, ktorý tam bol pre každého, kto to potreboval. Nikto si nikdy nepomyslel, žeby aj ona potrebovala niekoho pri sebe,nikdy to nedávala najavo. Nikto ju z ničoho nič neobjal, nechytil za ruku, keď mala strach a potrebovala niekoho po svojom boku. Nikto jej neprišiel na pomoc, keď sa zložila na svoje kolená a nemohla sa postaviť. Bola na tom naozaj zle. No za žiadnych okolností si to nechcela priznať. Vravela si, "Zajtra to bude lepšie" aj keď sama vo vnútri vedela, že sa to bude iba zhoršovať dňom, čo dňom. Plakala, pretože svoje pocity nemohla vyjadriť žiadnym iným spôsobom, ona sama ich nechápala. Snažila sa presvedčiť samú seba, že nikoho nepotrebuje no nevedela sa preniesť cez to, že v skutočnosti ona je tá, ktorú nikto nepotrebuje. Bola dobrá v zlých časoch, búrkach, ktoré ľudia nevedeli zvládnuť sami, no akonáhle sa vyjasnilo opustili ju. Každý mal niekoho lepšieho ako je ona. Jej myseľ bola stále na tom istom. Prečo práve ona. Zdalo sa, že každý naokolo má niekoho o koho sa môže oprieť no na ňu akoby nikto neostal. Vždy, keď sa s niekým snažila zhovárať pripadala si ako príťaž a tak sa zakaždým radšej stiahla. Stiahla sa od každého aby videla kto ju bude volať späť. No nikto sa neozýval, nikto nevolal, nikto neklopal na dvere. Počítala hodiny, minúty a sekundy no márne. Čím dlhšie to trvalo tým černejšie jej myšlienky boli. Spočiatku sa im bránila, nechcela počúvať svoj vnútorný hlas, ktorý jej stále a dookola opakoval tie otrasné veci, ktorým sa snažila vyhýbať. No po čase sa to stalo jej súčasťou, súčasťou ktorej sa nevedela zbaviť a vlastne ani nechcela. Jej myšlienky boli jej jediní priatelia. Skutoční priatelia, ktorí boli vždy s ňou, po jej boku . A hoci jej vraveli negatívne veci, väčšinou boli úprimné. To je to, čo si namýšľala ona. Nikdy nepoznala aké je to byť von s priateľmi každý večer, zabávať sa a rozprávať sa celé hodiny. Takéto niečo bolo pre ňu veľmi ojedinelé. Väčšinu času trávila osamote vo svojej izbe, kde stále premýšľala o každej minúte svojho života. Ak sa dostala medzi ľudí, cítila sa tam osamelo. Akoby tam vôbec nikto nebol, hoci bola miestnosť plná ľudí, ktorých poznala. Nečakala na moment, že sa objaví niekto na bielom koni, pretože to sa v reálnom svete naozaj nedeje. Ľudia sú slepí, nevšímajú si bolesť druhých, iba tú svoju. A bola to pravda. Každý bol zaslepený vecami, o ktoré sa zaujímal iba on. Ľudia sú najväčší ignoranti. Hoci problém a bolesť druhých vidia iba prejdú okolo a tvária sa, že nič nevideli. Alebo sa o tom pozhovárajú s druhou polovicou mesta aby to náhodou niekoho neobišlo. Sťažujú sa, ohovárajú a vysmievajú sa. Sú egoistickí, sebeckí a odporní. Pretože s ničím nič neurobia. Nepomôžu, keď môžu a ľutujú, až keď je neskoro. Tak veľmi chcela aby sa to zmenilo. No zbytočne. Jedno malé dievča v tomto šoubiznisom a nenávisťou prepchatom svete nezvládne nič ani keby sa pretrhlo. Ľudia využijú možnosť, ktorú im dáš a potom ťa opustia a hľadajú si niečo lepšie. Vždy to tak bolo a vždy to tak bude. Je to niečo, čo sa nemení. Pretože ak dostaneš to, čo chceš, hneď chceš niečo viac. Podaj pomocnú ruku a nakoniec to budeš ty kto sa bude topiť. A to sa stalo jej. Topila sa, nemohla sa nadýchnuť, nemohla vyplávať k hladine a nadýchnuť sa čerstvého vzduchu. Bola hlboko na dne, tam kde už nedočiahne slnečné svetlo. Svetlo nádeje, ktoré svieti na ceste života. Ktoré dodáva silu a odhodlanie na to bojovať. Bola v tme, nevidela nič a nič necítila. Bola v stave, keď prestala pociťovať bolesť, smútok a úzkosť. Cítila sa, akoby v nej niečo umrelo. Niečo, čo jej predtým dodávalo život. Jediné, čo chcela bolo kúsok svetla no to bolo pre ňu večne zhasnuté. A bola až moc slabá na to aby to zvládla sama, zostala tam ležať sama.
Je to krátke a také divné ale potrebovala som to zo seba nejak dostať ak dostanem nápad tak to nejako dokončím... UPDATE: rozhodla som sa, že každú časť upravím, prípadné chyby, ktoré si všimnem alebo vety, ktoré mi nesedia. Z časti som stratila inšpiráciu tak ju hľadám :)
