Ahoj,
si ten najdôležitejší človek v mojom živote. Nebudem ti klamať, bez teba by som nebola schopná žiť, bez teba by som nebola schopná existovať, ani vidieť tento svet tak ako ho vidím teraz. No poslednou dobou mi príde, že sa pomaly vzdávaš. Vzdávaš sa a nechceš bojovať pre to, čomu si verila celý ten čas. Preplakala si celé dni a noci len aby sa ti to splnilo a práve v momente, keď si tak blízko, vzdávaš to. Chceš odísť, no nevieš kam. Si stratená aj na mieste, ktoré voláš domov. Je ťažké pohnúť sa z miesta a okúsiť niečo nové. Lebo aj keď to bolí stáť na tom jednom mieste celé roky nechceš sa pohnúť. Zvykla si si. Zvykla si si na smútok, ktorý ťa ovládal. Na tmu, v ktorej si trávila všetok svoj čas. To čoho sa druhí boja a vyhýbajú je to, v čom ty nachádzaš svoje útočisko. Bojíš sa okúsiť šťastie, pretože to je jediná vec, ktorú by ti potom niekto mohol zobrať. A to by si nezvládla. Nezvládla by si si znova zvykať na pocit samoty, bolesti a opustenosti. A tak každého odsúvaš čo najďalej od seba. Len aby sa k tebe nemohol priblížiť na to aby tam na chvíľu ostal a potom opustil. Vieš, že je to zlé. Hneváš sa sama na seba, že si to všetko ničíš. No ty vieš, že podvedome je to to, čo potrebuješ. Čo chceš. Chceš podmienku aby si sa mohla konečne vzdať. Vzdať sa nadobro všetkého, všetkých. Každého jedného sna, ktorý v tebe kvitol celý čas. Necháš zvädnúť každý jeden z nich. Pretože jedine tie ti bránia v tvojom odchode. Vieš, že ak stále v tebe bude nejaká nádej na lepší zajtrajšok nemôžeš odísť. A tak sa trýzniš. Každý deň si pripomínaš, čo všetko skončilo zle, každý tvoj neúspech a tvoje chyby a zároveň vymazávaš všetky krásne spomienky, ktoré si zažila, všetky tie úžasné veci, ktoré si spravila pre druhých a pre seba, všetky tie úsmevy, ktoré vznikli len vďaka tebe. Nevidíš ich, pretože tvoje oči zaslepili slzy. Slzy, ktoré ti bránia vidieť, kto naozaj si. Nevidíš dôvod ostávať na tomto svete. Prídeš si zbytočná, akoby ťa nikto nikdy naozaj nepotreboval. Hľadáš miesto kde patríš no nachádzaš len osamelé kúty kde aj tie najsmutnejšie veci nie sú dosť smutné a ani tie najtemnejšie miesta nie sú dosť temné. Pozeráš sa pred seba no nič nevidíš. Pretože stále hľadáš spätné zrkadlo. Minulosť je niečo, od čoho sa nedokážeš odpútať, pretože je to to jediné, čo poznáš. Je to to jediné, čoho sa môžeš držať. Lebo nič iné ti nepatrí. A ty nepatríš nikomu. Snažíš sa utiecť od niečoho, čo je v tebe a ty vieš, že je to nemožné. Musíš sa tomu postaviť no ty nevieš ako. Bojíš sa otvoriť oči a zahľadieť do zrkadla lebo tam nikdy nič nádherné neuvidíš. Je to všade naokolo no akonáhle sa to snažíš nájsť, je to preč. Si slabá, no nie dosť na to ukončiť to. Si silná no nie dosť na to, postaviť sa sama za seba. Plačeš a kričíš, hľadáš pomoc, no nikto neprichádza. Je to akoby sa ťa každý vzdal a nechal ťa ísť. A tak dňom za dňom sa vzdávaš aj ty no ja ťa prosím neopúšťaj ma,
moje drahé ja.
