A ona sa usmiala, i cez tú všetku bolesť, ktorá ju zužovala zvládla pred celým svetom predstierať, že je úplne v poriadku. No v hĺbke vedela, že je to klamstvo. Dni boli čoraz chladnejšie, tmavšie hoc slnko svietilo nad celým mestom. Ona ho nevidela. Nevidela svetlo, pretože tma bola všetkým, čo ju obkolesovalo. Znova sa cítila sama, hoc pri sebe mala mnoho skvelých ľudí, ľudí ktorí tu pre ňu boli. No ona sa cítila sama, pretože ju nevedeli pochopiť hoc sa snažili. A tak sa im prestala zdôverovať, nechcela ich trápiť, nechcela ich vtiahnuť do svojho temného sveta, nechcela aby vedeli aká je jej duša naozaj temná. Chcela, aby si každý zanechal svoje svetlo, vedela, že každý zvláda svoj vlastný boj, nechcela prosiť o pomoc a tak prestala. Uzavrela sa do seba a snažila sa so sebou bojovať sama. Ale postupom času zisťovala, že sama to nezvládne. No jej hrdosť ju nepustila k volaniu o pomoc. A teraz už je neskoro. Vie, že ak by aj niekto chcel pomôcť už sa to nedá. Rany, ktoré dostala sa nehoja a ďalšie už nezvládne. Vie, že prídu a budú horšie ako tie predtým. A tak sedí a píše tieto riadky v nádeji, že sa to zlepší. Hoc to tak necíti. Jej vnútro zužujú pocity aké tu ešte neboli, omnoho horšie ako tie, ktorými sa doteraz trápila. Nevie čo má robiť. Ako to skončiť. Pretože už v živote ublížila mnoho ľuďom, no takto ubližuje sebe. A tak na seba každé ráno oblečie svoj neviditeľný plášť a bojuje so zlom, ktoré ju sprevádza. No dňom, čo dňom sa plášť stráca až sa jedného dňa vytratí. Kto ju potom ochráni...
