Ona je divná, skutočne iná. Pozerala stále iba pred seba. Nikdy sa s nikým nerozprávala. Nebola nemá iba sa vzdala. Vzdala sa vnucovať sa ostatným, aby ju mali radi. Vzdala sa vnucovať sa samej sebe, pretože už nevedela ako sa mať rada. Nepotrebovala nikoho, aby ju ľutoval. Nepotrebovala nikoho, aby ju objal. Chcela len pocit, pocit radosti pozrieť sa do zrkadla a konečne sa usmiať a byť rada za to kým sa stala . No úsmev sa jej vytratil už veľmi dávno. Ten úprimný. Nevedela sa vrátiť k svojmu starému ja. Nepamätala si ho. Nepamätá si, ako sa cítilo to malé veselé dievčatko, ktoré nosilo koruny z púpav a rozdávalo každému sedmokrásky, pretože každý bol princ a princezná svojho hradu. Nepamätá si to dievča, ktoré vravelo, že raz bude speváčkou a bude pomáhať ostatným. Vzdala sa tohto sna. Pretože nevedela ako pomôcť sama sebe. Zlyhala na plnej čiare a nevedela si to odpustiť. Trestala sa. Trestala sa tak často ako to len šlo. Nikto iný to nevidel. Nikto iný to necítil. Tú nenávisť voči sebe, voči svojim myšlienkam a skutkom. Tvárila sa nad vecou, bolo jej to jedno. Každý jej to veril, veď o to jej i šlo. Nikto ju nevidel takú aká je, skrytá v noci vo vankúši kričiaca zo suchých pier. Kričiaca tie slová, ktoré nikdy nikto nepočuť nebude. Pretože boli mierené iba jej. Oči preplakané, slzy, ktoré padali do neznáma, snažiace sa nájsť cestu, cestu ktorou sa môže vydať no márne. Cesta zahmlená, tmavá ako noc, bez mesiaca na pomoc, pretkaná tŕňmi a ona celá doráňaná. Padla na kolená a len hľadela pred seba, možno sa to zmení pri východe slnka. No toho niet na obzore a dlho nebude. Kde mám ísť? Mám trochu nádeje? "Prestaň! Okamžite, každý niečo máme, to, že si smutná, nie je koniec sveta! Každý je smutný no dokáže s tým žiť, postav sa a funguj veď nič nie je ti." stále počúva tie slová, ľudí navôkol "veď nie si dôležitá tak sa upokoj" snaží sa no cíti, že ju to ničí. Hľadá pochopenie no nikde ho niet, uzavrie sa do seba tam ju nikto nenájde. Ľudia nechápu, nechápali a nepochopia, čo je to ľudská bolesť, tá veľká zvnútra. Všetci sme iní, krehkí a ba silní. Nevidíme nič iba vzhľad a moc. Túžba po láske ju stále premáha, no nedokáže nič, len ublížiť si zas. Nikto ju nevidí, myslia si, že blúzni. Povedia jej prestať, no ju to len rozruší. Stratená a sklamaná rozlúči sa so snami, možno keď sa raz vráti, bude silnejšia a sen o láske k samej sebe sa jej splní. A tak oči zatvára s úsmevom na tvári, odpúšťa si, konečne sa tej bolesti nadobro zbaví.
