Už dlho sa necítim vo svojej vlastnej koži a ako sa spätne pozerám posledné roky som to nebola tak celkom ja. Celý život som vyčnievala z radu, nepatrila som do žiadnej partie, nemala som svoju spriaznenú dušu. Mala som svoj vlastný vesmír, v ktorom som to bola ja oproti všetkým. Nespoliehala som sa na nikoho okrem seba, pretože každý komu som otvorila svoje srdce ma zranil, každý ktorému som podala pomocnú ruku ma bodol do chrbta a tak som sa uzavrela za vysoký múr. No čím staršia som bola tým viac ku mne prenikal skutočný svet. Vtláčali mi predstavu, že aby som bola šťastná musím okolo seba niekoho mať. Dlho som odolávala a riešila som svoj vlastný život. Bolo mi jedno, čo kto robí, o nikom som nič nevedela a bojovala som svoj vlastný boj. No postupne môj múr začal opadávať a ja som zistila, že za múrom je celý nepoznaný svet. A tak som spoza neho vyšla a vydala sa na cestu, na ktorej som stretávala ľudí, s ktorými som si až tak nerozumela aj keď som veľmi chcela. Nechápala som a tak som sledovala ostatných a krok po kroku som sa začala meniť v ľudí okolo seba. Nechtiac som sa vymenila celá a odvtedy som si bola cudzia. Začala som bojovať so sebou a s celým svetom. A zistila som , že ľudia aj tak odídu. Aj keď sa posypem celá zlatom, pomôžem im vyhrabať sa zo dna, ak dosiahnu svoje odídu. A nie je tam nič, čo ich zastaví. A to som si nevedela uvedomiť. Prečo ma každý opúšťa, prečo na mňa každý zabúda. Pretože ja si pamätám vždy a čakám kým sa vrátia. Smutné, ja viem. Ale to som ja, to skutočné ja. To ja, ktoré čaká na ľudí, ktorí už dávno zabudli. No niektorí ľudia okolo mňa sa mi snažili vsugerovať do hlavy, že tých, čo odídu musím neznášať, musím na nich zabudnúť, musím ich prestať mať rada, hnevať sa za každú chybu a nikdy neodpustiť. No nikdy som to nedokázala a tak som sa hnevala na seba, že som slabá pretože to nedokážem. No pravdu som si uvedomila až teraz. Slabí sú tí ktorí nenávidia, ktorí sa otočia chrbtom ľuďom, ktorých predtým mali radi. Uvedomila som si, že sila tkvie v tom milovať aj cez bolesť, ktorú nám druhý spôsobí. Pretože nie všetko nám druhý spôsobí vedome, nie všetko spôsobí naschvál. Veľa krát som trpela len kvôli vlastným očakávaniam. A prečo? Pretože mi niekto povedal, čo sa má stať, čo má ten druhý asi spraviť a čo by robiť nemal. Ale prečo? Nikto nie je dokonalý a nikto nepremýšľa tak ako my. Len preto, že ja som to cítila a vnímala jednak neznamená, že ten druhý to videl rovnako. Najhoršie, čo som mohla urobiť je vyčítať ľuďom správanie, ktoré ich možno v tom momente držalo pri živote. Ja sama pamätám na časy kedy som bola na nevydržanie, bola som otrasná, no to bol presne čas kedy som niekoho pri sebe potrebovala najviac a nikto tam nebol. Tak prečo sa mám ja teraz otáčať chrbtom len preto, že je to ťažké? Ja viem znie to hlúpo, priam bláznivo. Ale človek, ktorý si tým prejde to vie pochopiť. Toto som ja. Bojovník a bojujem celý život. Bojujem za seba, za svoje zdravie, za svoju osobnosť, ktorá je svojím spôsobom zvláštna, možno je niekde inde ako ostatné ale má svoje vlastné miesto a nemusí zapadať. Som bojovník, ktorí bojuje za stratené duše a keď cíti, že je nejaká v ohrození nedokáže si pomôcť a bude bojovať aj za ňu. Bojujem za ľudí, v ktorých verím, verím, že sú vo vnútri dobrí, hoc to v danom momente nedávajú najavo. Bojujem za srdcia, ktoré boli zlomené na milión kúskov, ale sú stále schopné milovať, hoc sa v procese liečenia bránia nenávisťou. Bojujem , pretože to mi ide najlepšie. Bojujem a je mi ľúto, že som posledné roky prehrávala boj so svetom, poddala som sa a padla na zem a nechala sa pohltiť chamtivosťou a nenávisťou. Ale oddnes bojujem ďalej. Bojujem za lásku, voči sebe a za lásku ku svetu a všetkému živému. Bojujem za duše, ktoré vyhasínajú hoc majú celý život pred sebou. Bojujem pretože milujem. Toto som ja a je mi ľúto, že si ma takú nespoznal.
