Bola chladná noc, no jediné, čo mi naháňalo zimomriavky bol jeho mrazivý pohľad. Nehovoril nič, ani sa nepribližoval, iba z diaľky sledoval. Cítila som jeho oči, ktoré si prehliadali celé okolie a stále skončili na mne. Nebol to príjemný pocit, hlavne nie, keď sa naše pohľady stretli. Moje oči prirodzene hľadali tie jeho. Akoby sme si vymieňali slová bez toho aby jeden z nás niečo povedal, no i tak všetko ostalo nevypovedané. City skryté, prejavovaný nezáujem i keď každý navôkol videl niečo iné. Ako môže byť niekto taký hlúpy. Ako sa môže niekto dať takto oklamať. Riadiť sa srdcom? To sa nevypláca. Ale nie vždy sa to dá ovládať. I keď sama cítim, že pocity, ktoré som mala pri pohľade naňho nie sú ako kedysi. Vystriedal ich pocit nenávisti a hnevu, beznádeje a smútku. Hral sa s tebou , klamal ti, a ani sa nevie ospravedlniť. Počuť z každej strany no ja stále tajne dúfam, že sa zmení. I keď všetci vieme, že to tak nefunguje. Nikdy nefungovalo a ani nebude. Dokážem to ovládať, dokážem sa posunúť ďalej. Ale stále, čo i len krok prejdem vtiahne ma späť. Nenávidím to, byť väzňom, väzňom niekoho, kto nevie, čo robí. Sám seba nechápe. Je stratený vo svete plnom krivdy a klamstiev. Utopil sa v nich a nevie vyjsť von. Nevie povedať, čo cíti, nevie sa priznať. Nikto nie je dôležitý tak ako on, aspoň podľa neho. Nedokáže sa otvoriť, uvoľniť, jediné, čo vidí je jeho samoľúbe telo. No i cez to všetko hľadí na mňa. Chcem uhnúť pohľadom, skryť sa. No i tak končím na mieste kde na mňa bude mať najlepší výhľad. Toľko dní prešlo od posledného stretnutia, toľko hodín ubehlo od posledného rozhovoru no v mojich snoch akoby to bolo včera. Včerajšok, ktorý sa nikdy nestal , slová, ktoré sa nikdy nevyslovili. Jediné, čo vidím sú jeho oči, ktoré hľadia na mňa a ja sa im snažím vyhnúť , no zároveň dúfam, že sa jeho oči nevyhýbajú mne. Sama neviem, čo je správne, utiecť alebo sa poddať tejto kliatbe. Nie je to láska, nie je to cit, pre neho je to iba veľký vtip. A tak utekám smerom do tmy, tam kde ma nenájde, radšej trpieť potichu ako vidieť ho v náručí s inou, nie je to nič nové, takto sa on hraje, no díva sa ďalej. Stále čakám na ten deň, keď jeho pohľad cítiť nebudem, keď okovy konečne uvoľním a všetky pamiatky na neho odhodím.
