Tento svet je dnes už jedna veľká diera
každý tu na dôležité priority zaneviera.
Správali sa ku mne akoby som bola zviera
akoby som bola mech, do ktorého sa udiera.
Slovné nadávky , to bola každodenná rutina
často som zabúdala, že v živote je aj ta vysnívaná hladina.
Dosť často na dne a večne sama
byť nenávidené dieťa nie je žiadna sláva.
Stokrát som to už naozaj vzdala
no vždy som sa dokopala k tomu aby som vstala .
Bojovať s ostatnými, keď som prehrávala sama so sebou
šťastie som hľadala medzi ohorenou pahrebou
Nechcela som radšej nikoho okolo seba
mala som pocit, že sa každý za to že žijem na mňa hnevá.
Každý krok chybný strácala som nádej, že sa to zlepší,
že tento život bude jedného dňa krajší.
Dusila som v sebe veľmi veľa vecí
všetkých tie ostatných hnusné reči.
Pýtala som sa samej seba prečo ?
Načo mi to vlastne všetko treba.
Prežívala som z dňa na deň akoby som ani nežila
cestu som ostatným len zbytočne krížila.
Nikde nikdy tá, ktorú mali radi
vždy tá, ktorou stále pohŕdali.
Stále čakám kým sa tým trápiť prestanem
no ako vidím v minulosti prikovaná zostanem.
Pretože sa to každodenne vracia
tie slová a to ako sa všetci tvária.
Čakám na to, že to už konečne bude iné
no ľudia sú čím ďalej len väčšie svine.
