Nikdy nie je neskoro

2.Kapitola

Ráno som sa zobudila na príjemnú vôňu. Šla som teda do kuchyne kde boli na stole položené lievance. Dala som si dve a našla odkaz na linke:,,prídem večer. Obed máš v chladničke aj večeru, peniaze na stole. Daj si pozor mama". To zas bude zábava. Keď som dojedla spravila som si rannú hygienu v mojej kúpelni, obliekla som si čierne legíny, tričko s nápisom Bitch, mikinu, čierne vansky, mobil, kľúče a vyrazila som. Nenapadlo ma nič kde by som šla a tak som šla do lesa. Nebol nejako strašidelný práve naopak. Sadla som si na lavičku ktorá tam bola a premýšľala nad svojim životom ktorý sa v posledných mesiacoch zmenil na tie najhoršie v mojom živote. V lese som strávila skoro celý deň lebo keď som sa dala na odchod začalo sa stmievať. Kráčala som dosť rýchlo pretože sa bojím byť večer niekde sama keď v tom som do niekoho narazila a spadla na zem. Pozrela som sa hore do koho som narazila a v tom sa na mňa pozerali tie najkrajšie modré oči. Bol to modrooký, vysoký chalan s hnedými vlasmi. Podal mi ruku a spýtal sa ma: ,,ježiši si v poriadku? To som nechcel prepáč". Mal krásny hlas nezmohla som sa na nič len prikývnutie. ,, Ako odškodné ťa odprevadím. Môžem?" Tentokrát som mu už odpovedala: ,, Nemusíš, to je v pohode." ,,Ale ja chcem." Ja som len prikývla a išli sme. Po ceste pred môj dom sme sa stihli porozprávať snád o celom živote. Neraz mi pri ňom vyhŕkla slza a tak ma objal. V jeho objatí som sa cítila bezpečne. Keď sme prišli pred môj dom spýtal sa:,, Dáš mi číslo? Rád by som ťa pozval ešte von." Keď sme si vymenili čísla šla som dnu. Nemala som chuť na jedlo a tak som si šla dať pyžamo a šla som do postele. Pustila som si nejaký film. Keď som ho dopozerala bolo desať hodín. Ako to tak rýchlo ubehlo? Šla som teda ešte na fb. Tam nebolo nič len žiadosť od Derecka Smitha. S úsmevom som tu žiadosť prijala. Počula som buchnutie dverí a tak som šla dole, no to čo som uvidela ma dosť prekvapilo. Bola tam mama s nejakým chlapom. ,,Ahoj zlatíčko." pozdravila ma mama." ,,Kto to je?" povedala som dosť nahlas. ,,Toto je môj priateľ John, dnes sme ti to chceli oznámiť." Vo mne to strašne zúrilo. Prešiel mesiac aj dva týždne od pohrebu a mama má už za ocka náhradu? Obaja na mňa pozerali že čo poviem. Ja som sa len otočila na päte a so slzami utiekla do mojej izby. Izbu som zamkla a šla do kúpeľne kde som sa zamkla taktiež. Vybrala som žiletku a spravila rez. Mala som pri sebe mobil ktorý zvonil asi 35x a tak som ho zdvihla: ,,Áno?" Na druhej strane sa ozvalo: ,,Ahoj to som ja Dereck. Ja... len... viem je neskoro len som sa chcel spýtať či by si u mňa dnes neprespala... Doma som sám." Ja som len súhlasila a dohodli sme sa že je o 20 minút pred mojim domom. Všetko je lepšie ako byť v dome s nimi. Zbalila som si pár vecí. Samozrejme ruku som si nejako dala dokopy, prezliekla sa a išla dole po schodoch. Mama s Johnom sa na mňa pozerali dosť prekvapene pretože som mala v ruke tašku a bolo asi 11 hodín. ,,Kam si myslíš že ideš?" Nič dom neodpovedala len vzala kľúče a odišla. Pred domom bol už Dereck na bielej audine.(nepoznám auta tak ma neukamenujte.) Nasadla som a vyrazili sme. Keď sme dorazili pred jeho dom šli sme dnu. Dal mi hosťovskú kde som sa prezliekla do pyžama a šla do obývačky lebo sme sa dohodli že si pozrieme film a porozprávame sa. Sadla som si k nemu na gauč, pustili sme si film a začali sa rozprávať. Z ničoho nič sa ku mne naklonil a pobozkal ma. Bol to najkrajší bozk v mojom živote. Odtiahol sa a povedal: ,,Je neskoro mali by sme ísť spať." Prikývla som a šla do izby ked ma ešte chytil za zápästie. Ja som sykla a on na mňa prekvapene pozrel. ,,Nechytil som ťa silno." Odhrnul rukáv a zbadal moju ruku. V jeho očiach bolo vidieť: strach, sklamanie, lásku no trochu i hnev.

Takže ľudia táto kapitola má 706 slov. Dúfam že je to v pohode .