Why he loves me? I am enemy

Pochybnosti

O 6. rokov neskôr

Otec chystal ďalšiu prepychovú večeru na ktorú sa tešil iba on. Je to iba rodinná večera ale otec sa na ňu pripravuje ako keby k nám mal prísť niekto slávny. Hľadela som na šaty v mojom šatníku, nebolo ich veľa. Zobrala som jednoduché, modré a skoro obtiahnuté šaty s dlhým rukávom a veľkým výstrihom. Mne sa páčia, sú také sexy. Obliekla som si ich a dala som si náhrdelník so znakom templárov ktorý som dostala na moje pätnáste narodeniny. Mám už 21 rokov ale nelíčim sa, nemám na to čas a príde mi to neprirodzené.

"Čo tam tak dlho robíš?!" Kričal po mne otec.

"Už ideeeeem!" Zakričala som mu naspäť a vyšla som z dverí. Otec stál dole pri schodoch a čakal na mňa. Divne na mňa zazeral, kvôli tým šatám. Ale nič nepovedal. Vošli sme do jedálne, uprostred bol obrovský stôl na ktorom bolo jedla pre celý štát. Pri stole už na nás čakala Katarína.

"Drahá, tie šaty sú nádherné." Pochválila ma. Nečakala som takúto reakciu ale keď sa jej páčia ja môžem byť iba rada.

"Ďakujem, aj ty vyzeráš skvelo."

"Posaď sa." Povedal otec a sadol si. Bez slova som sa pustila do jedla, ja viem som nevychovaná.

"A pomodliť sa nič?" Zhíkla Katarína. Prestala som jesť a pozerala nechápavo na otca.

"Len jedz ďalej, dobrú chuť." Zastal sa ma. Mám toho najlepšieho otca, ako ani Katarína nieje najhoršia len keby prestala byť taká vážna. Znovu som sa pustila do jedla.

"Klaudia, nemyslíš si, že je na čase hľadať ti manžela?" Preniesla Katarína a zákerne sa pousmiala. Prestala som sa napchávať sa a zaskočená otázkou som si odkašľala.

"Prosím?! To som už taká stará? Manžel mi k životu nechýba." Začala som panikáriť.

"Potrebuješ niekoho, aby náš rod nezanikol." Začala po mne kričať a otec nič. Zazerala som na neho aby jej niečo povedal ale asi mal taký istý názor ako ona.

"Prešla ma chuť. Ďakujem za úžasnú večeru a skvelý rozhovor." Postavila som sa od stola a odišla do moje izby. Zvalila som sa na postel a hľadela na strop, pomáha mi to premýšľať. Manželstvo? Rodina? Deti? Nie ďakujem, to sa radšej pridám ku Assassinom, oni takéto veci riešiť nemusia, oni sú samotári a len sem tam sa niekde stretnú a porozprávajú sa. Prečo musím byť prvorodená? Prečo nemám staršiu sestru alebo brata? Z myšlienok ma vytrhla Katarína ktorá vošla do mojej izby a nevyzerala nadšene.

"Viem, že je to ťažké pochopiť a teraz sa pýtaš samej seba prečo práve ty ale počúvaj ma..." Nestihla to dohovoriť lebo som jej drzo skočila do reči.

"Nie, ty počúvaj mňa. Som dospelá a môžem sa sama rozhodovať a príde mi to nespravodlivé keď sa mňa rozhoduješ ty s otcom. A ešte jedna vec, moja budúcnosť určite nezahŕňa manželstvo." Povedala som jej priamo a v očiach som jej videla hnev ktorý v sebe dusila celé roky.

"Ako si to predstavuješ?! Pokým si v mojom dome tak budeš poslúchať mňa!"

"V tvojom dome?! Tento dom patrí môjmu otcovi a mojej mamine. Už viem prečo si si otca zobrala, chcela si žiť v prepychu, chcela si mať veľký majetok. Nebolo preto, že môjho otca naozaj ľúbiš." Kričali sme po sebe ako besné a to som presne chcela, vybiť si zlosť ale netušila som, že sa budeme hádať kvôli tomuto a, že ju vytočí taká blbosť.

Nič mi nepovedala ale schytala som facku, nebolelo to ale aj tak som mala celé líce červené. Bez slova odišla z mojej izby a buchla dverami. Asi sa išla vyplakať, je to citlivka. V tej chvíli som trochu zapochybovala o tom , že chcem byť Templárkou. Čo mám robiť? Ostať tu? Vedia Assassini, že som templárka? Ak nie, mohla by som isť ku ním a získať nejaké informácie a potom by mal ku mne bližšie ako ku Kataríne a časom by ju možno opustil. To nieje zlý nápad. To je úžasný nápad. Vstala som z postele na ktorej som sedela a obliekla som si nejaké staré, voľné tričko a nejaké nohavice ktoré nosia "obyčajný" ľudia. Vlasy som si nechala rozpustené. Pozrela som sa do zrkadla. Tak a teraz nie som skoro ničím odlišná od "obyčajných" ľudí. Pomyslela som si a bez ďalších zdržaní som vyskočila z okna. Tak a teraz ešte nepozorovane opustiť pozemok a už bez starostí môžem ísť.

P.S. hore na obrázku je Klaudia <3