Why he loves me? I am enemy

Vôbec nič

Dal si dole kapucňu a moje obavy sa vyplnili, bol to ten Jeremy ktorého som poznala.

"Ahoj." Pozdravil sa mi.

"Ahoj." nesmelo som sa mu odzdravila.

"Leo, choď si strážiť brata. Ja sa o ňu postarám." Navrhol. Vie, že som Templárka tak dúfam, že bude držať jazyk za zubami. A prečo chce byť so mnou sám? Asi mi chce niečo "dôležité" povedať.

"Rozkaz, pán dokonalý." Uškrnul sa na neho. Prišlo mi to vtipné tak som sa zasmiala. Chytil ma za ruku a ťahal do inej miestnosti, bola to obývačka. Oni majú obývačku? A dokonca aj krb majú? Tu je to luxusnejšie než som si myslela.

"Hneváš sa na mňa?" Opýtala som sa a zahľadela som sa mu do jeho krásnych očí.

"Prečo by som sa mal hnevať? Ak myslíš to, že si sa na mňa pred šiestimi rokmi vykašľala, už som na to skoro zabudol. Viem, boli sme ešte len deti ale vážne som ku tebe niečo cítil a ty si ma brala iba ako kamaráta, ale tie city ku tebe sú už preč." Pri tomto rozhovore som sa cítila previnilo. Jeremy celé tie roky dával na rovinu čo ku mne cíti ale ja som to dusila v sebe, nebol pre iba kamarát ale ja som si stále hovorila, že všetko má svoj čas a ako som teraz skončila. Nič ku mne necíti.

"Aha, takže vôbec nič?" Do očí sa mi tlačili slzy ale prekonala som to.

"Vôbec nič."

"Ale kamaráti byť môžeme?"

"Pamätáš? Všetko má svoj čas. No ale neprišli sme sa porozprávať o citoch, povedali mi že si zranená." Zdvihol obočie.

"Ja som klamala, nie som vôbec zranená. Chcela som len zistiť či stále žiješ." Tentokrát som to už nevydržala a začala som plakať.

"Ty plačeš? Mám toľko otázok ale nieje čas. Choď domov, už je neskoro." Vyháňal ma.

"A odprevadíš ma aspoň? Ešte sa nevyznám v tých podzemných chodbách." Navrhla som. Očakávala som, že pošle miesto neho niekoho iného.

"No dobre teda. Poď." Toto ma trochu rozveselilo.

Išli sme tesnými chodbami, bola tam tma a ja sa tmi celkom bojím. Držala som sa u Jeremyho čo najbližšie. Nič ku mne necíti? Myslela som si, že keď ho niekedy stretnem tak tie city ku nemu sa nevrátia ale mýlila som sa. Ale aj keby ku mne niečo cítil stále je to Assassin a pravidlá sú pravidlá.

"Odtiaľ môžeš ísť sama." Vytrhol ma zo zamyslenia, obrátil sa a chcel odísť.

"Dobre, no tak ďakujem. Uvidím ťa ešte niekedy?" Zastavila som ho. Obrátil sa ku mne a dal mi do rúk nejaký papierik.

Konečne som sa dostala domov. Cez okno som sa dostala do mojej izby. Prečítala som si papierik ktorý som dostala od Jeremyho. Bolo tam napísané : Pri kostole o 01:30. On sa chce so mnou stretnúť? Mám mu veriť? Verí on mne? Čo keď nepríde sám, čo keď prídu aj ostatný Assassini a zabijú ma? Ako ja sa nebojím, ale nebojí sa on, že tam neprídem sama?

"Klaudia! Kde si bola?" Vytrhol ma zo zamyslenia otec keď vtrhol do mojej izby.

"Uhmm... nikde. Bola som sa len prejsť a tak." Zaklamala som.

"Tak slečna sa bola iba prejsť. Vieš koľko je hodín? Je 21:00 a ty si odišla okolo obeda." Zvyšoval na mňa hlas. Nikdy na mňa nekričal takže neočakávam niečo iné.

"No dobre poviem ti to. Bola som navštíviť moju kamarátku."

"Veď ty žiadne kamarátky nemáš. Keď nerátam Jesmine."

"No, presne pri nej som bola." Usmiala som sa.

"Máš šťastie." Odišiel z mojej izby a zabuchol dvere. To bolo tesné, skoro mi neuveril, ale aj tak ho mám rada. A teraz len vymyslieť čo budem robiť do 01:30. Idem si kresliť, aspoň zabijem čas ale čo nakreslím. Zapojila som fantáziu a nakreslila seba ako Assassinku. Aj keď viem, že žena Assassinkou byť nemôže. To je diskriminácia. Tak nejak som sa do toho kreslenia vžila a stratila som pojem o čase. Pozrela som na hodiny a bolo už 01:15. Len cesta ku kostolu trvá 10 minút a kým si upravím vlasy to je ďalších 5 minút. No budem sa musieť ponáhľať. Ani som sa neprezliekala, nechala som si to isté tričko čo som mala poobede aj tie isté nohavice. Stále som kontrolovala hodiny. Bolo 01:22 keď som vyrazila ako vždy cez okno. Išla som rýchlym krokom ku kostolu, ponáhľala som sa. Prišla som pred kostol, nebol tam ešte. Chvíľu som tam stála keď v tom som uvidela Jeremyho, bola som v rozpakov, nevedela som čo mám od tohto stretnutia čakať.