Why he loves me? I am enemy

Navždy

"Čo si tam s ním robila?! Vravel som ti aby si sa od neho držala ďalej." Poučoval ma Jeremy pri ceste do jeho izby.

"Nechcem sa s tebou pohádať, tak to hoď za hlavu. Večer ti to možno vynahradím." Zachichotala som sa.

"Môžem ísť za Thomasom?" Dodala som. Počula som ako plače tak som ho chcela ísť pozrieť.

"Tak choď, ale ešte jednu vec." Chytil ma okolo pása a pobozkal ma. Usmiala som sa a išla preč. Začínam pochybovať o tom kto som. Milujem Jeremyho, ale nemôže to byť navždy. Musím sa rozhodnúť, buď ostanem Templárka a tým pádom stratím Jeremyho a budem musieť naďalej zabíjať Assassinov s ktorými si teraz veľmi rozumiem alebo sa stanem Assassinkou a Jeremyho nestratím. Neverím na šťastné konce, takže aj tak by som ho stratila. Musím sa rozhodnúť. čím skôr sa rozhodnem tak to bude lepšie.

Vošla som do miestnosti kde bol Thomas vo svojej postieľke.

"No ahoj, poď ku mne." Zobrala som si ho na ruky a jemne ho hojdala v náruči. Keby som mala vlastné deti tak by som sa od nich nepohla ani na krok. Nechápem ako môže človek nechať dieťa len tak na ulici. Ty čo to spravia nie sú ľudia, sú to netvory. Thomas mi zaspal v náručí, pomaly som ho položila do postieľky. Opatrne som za sebou zavrela dvere a odišla ku Jeremymu do izby.

Vošla som do jeho izby. Písal si niečo do denníka.

"Vravela si mi, že malé deti nemáš rada." Ozval sa, no stále si niečo zapisoval do denníka.

"Začínajú sa mi páčiť." Pristúpila so bližšie ku Jeremymu, sedel na posteli a v rukách držal denník a ceruzku. Chytila som ho za rameno.

"Chcela by si niekedy deti?" Opýtal sa. Jeho otázka ma zarazila. Chvíľu som mlčala.

"Áno chcela. Vieš, že mama utiekla keď som mala desať, ale mala na to určite nejaký dôvod. A tak chcem niekoho milovať tak ako ona milovala mňa." čo sa to so mnou deje? Z úst vypúšťam vety ktoré by som za normálnych okolnosti nikdy nepovedala. Mám pravdu, musím sa ísť liečiť.

"Aj ja by som chcel deti. Nikdy nevieš kedy zomrieš a tak by som chcel aby moje meno nebolo zabudnuté." Zavrel denník a položil ho vedľa seba.

"Na tvoje meno nikto nikdy nezabudne. O to sa postarám." Prisadla som si ku nemu a nežne ho pobozkala.

"Sľúb mi, že to bude navždy." Prehovoril. Navždy?! Ja na tieto rozprávkové konce neverím. Vždy niekto spraví chybu, ale aj tak to poviem.

"...Sľubujem..." Povedala som potichu. Toto je ako z knihy ktorú som čítala, malo to šťastný koniec, ale to bola iba kniha a toto je tvrdá realita kde zázraky neexistujú. Ale som do neho zamilovaná až tak, že hovorím iba to čo mi srdce nakáže.

"Jeremy? Povieš môjmu otcovi, že ja sa už domov nevrátim, že som konečne našla miesto kde patrím? Prosím." Povedala som smutne. Rozhodlo sa za mňa moje srdce, už viac Templárkou byť nechcem, chcem byť s Jeremym. Navždy. Musím prestať nad všetkým tak veľmi premýšľať a nechať aby rozhodovalo moje srdce, nie môj rozum.

"Ako mu to mám povedať? Keď ma uvidí zabije ma." Opýtal sa. Vytiahla som z vrecka zložený papier.

"Hoď mu to do izby, cez okno." Podala som mu ten papier.

"Dobre, idem. Hneď som späť." Rozlúčil sa. Dal mi ešte bozk na čelo a odišiel. Každým jeho dotykom ho milujem viac a viac. Ako som mohla bez neho žiť šesť rokov? Mala by som si prečítať niečo s tých kníh od Laly. Otvorila som jednu, celá kniha sú veci ktoré už viem. Tak toto čítať nemusím. Otvorila som druhú a taktiež sa tam písalo o veciach ktoré už viem. Ja sa na to môžem vykašľať. Je už neskoro mala by som ísť spať.

Keď som sa ráno zobudila, ležal vedľa mňa Jeremy. Konečne neutiekol ako to má vo zvyku. Bol už zobudený a civel na mňa.

"Nepozeraj sa tak na mňa." Povedala som ospalým hlasom. Hral sa mi s vlasmi. Nemám to rada.

"Dal si to môjmu otcovi?"

"Áno." Odpovedal mi veselo.

"Vstávaj princezná, je tréning." Odkryl mi perinu.

"Nie, už zase." Fňukala som. Už nevládzem, stále dookola to isté. Raňajky, tréning, menší obed ktorý sa podáva iba každý tretí deň a nakoniec konečne môžem ísť spať. Už ma to nebaví.

"Čo sa stane keď dnes nepôjdem na tréning?"

"Musíš ísť. Zabudla si, ja ťa mám na starosti, ja ťa mám naučiť veci ktoré ešte nevieš." Vyháňal ma z postele. Znechutene som vstala a obliekla sa.

Na tréningu sa nedialo nič zaujímave až na to, že Henry na mňa zase civel a Jesmine ho chcela znásilniť. Úplne normálny tréning. Dnešný tréning skončil o niečo skôr ako včera. Išli sme do kuchyne na obed. Počula som dupot, ako keby pred dverami do sídla pochodovalo celé vojsko Templárov a mala som pravdu.

"Počujete to?" Zvážnela som.

"Áno počujem to." Súhlasila Jesmine.

"Zbrane do rúk, rýchlo!" Skríkol Alaric tak nahlas ako to len šlo. Všetci mali meč pri sebe, len ja nie. Neveria mi tak mi ho radšej nedali.

"Hej! Dia, tu máš môj meč! Ja ho nepotrebujem, ja si beriem luk." Hodila mu ho Lala. tak tento obed sa poriadne zvrtol. Všetci sme utekali ku dverám a chceli sme ich zatarasiť, no už bolo neskoro. Rozrazili dvere a môj otec vkročil dovnútra. Sklopila som hlavu aby ma nespoznal. Bez slova sa pustil do boja. Mal so sebou aj vojsko. Bolo ich o veľa viac ako nás. Proti nim nemáme šancu.

"Musíme utiecť!" Rozkázal Alaric. Všetci sme sa rozbehli preč, cez dvere sme nemohli újsť, museli sme utiecť cez okno. Utekali sme čo najďalej to išlo. Myslím, že sme utiekli všetci. V tom sídle boli aj zásoby pušného prachu ktorý vybuchol a cele sídlo sa rozpadlo. Smutne sme prizerali ako horí naše sídlo. Náš domov.