Why he loves me? I am enemy

Márny pokus

"Prosím ťa, vysvetlí mi, prečo je v sídle Assassinov decko? Opýtala som sa ho.

"Lala ho našla. Ležal v krabici pri našich dverách. Meno som mu vyberal ja a Louis, ale teraz nikto nemá čas starať sa o neho."

"Aha... Asi o tom nevieš ale ja som mala mať brata, no keď mal tri mesiace zomrel."

"To je mi ľúto." Prerušil ma.

"Nechaj ma to dohovoriť. Keď zomrel myslela som si, že to je zlý sen. Ak chceš tak sa o Thomasa budem chvíľu starať, ale iba chvíľu." Ponúkla som sa. Možno to bude väčšia zábava ako sa zdá.

"Dobre aspoň budeme mať viac času na plánovanie útoku na Templárov."

"Čo?" Zhíkla som. Čo?! Na Templárov? Ak to myslí vážne tak musím sa nejak dostať ku otcovi a povedať mu to.

"Robím si srandu. Šancu vyhrať vojnu medzi nami a Templármi budeme mať až vtedy keď sa uistíme, že si na našej strane." Usmial sa. Ja ho zabijem! Nenávidím takýto typ humoru.

"Ešte, že tak." Zamrmlala som si popod nos. S Jeremym sme išli do obývačky ku krbu. Nemajú tu celkom teplo, tak sa musím aspoň takto zohriať. Sadla som si na obrovský gauč a ku mne si prisadol Jeremy.

"Máte tu neskutočnú zimu." Sťažovala som sa.

"Viem, aj mne je trocha zima, ale existuje spôsob vďaka ktorému mám bude teplo obidvom." Zvodne sa usmial a zapozeral sa na mňa, vie, že mám slabosť pre jeho oči. Myslela som si, že Jeremy nevie flirtovať ale mýliť sa je ľudské.

"Prestaň" Odvrátila som zrak a usmiala sa.

"S čím mám prestať?"

"Proste dosť." Pozrela som sa znovu do jeho očí. Poznám všetky jeho pohľady, viem kedy je nahnevaný, kedy je smutný, kedy je šťastný a kedy je...no...nadržaný. A teraz má výraz nadržaného prasaťa, ale ja sa nedám len tak ľahko.

"Dúfal som, že ti nepodľahnem tak skoro ale už to nevydržím." Pokúsil sa ma pobozkať ale ja som sa rýchlo odtiahla. Nie žeby som ho nechcela, chcem ho, ale až keď bude praví čas.

"Chápem, musím si ten bozk vážne zaslúžiť. No dobre budem na tom pracovať." Usmial sa a posunul sa ďalej odo mňa. To všetci Assassini sa nevedia rozhodnúť?! A Lala nie je výnimkou.

"A kde je ten bezcitný Jeremy bez srdca? Podpichla som ho trochu. S takýmto nerozhodným prístupom si nikoho nenájde, ale on už si hľadať nikoho nemusí, som tu predsa ja. Áno, som egoistická, žiarlivá mrcha.

"Sedí pri tebe." Povedal potichu.

"Ten Jeremy ktorý sedí pri mne, je nerozhodný debil ktorý myslí, že všetko dostane len tak." Uškrnula som sa. V tom vtrhla do obývačky Lala.

"Zdravím hrdličky, dúfam, že nevyrušujem." Ozvala sa. Hrdličky? To vážne? Myslala som si, že bude o niečo originálnejšia.

"Áno vyrušuješ." Okríkol ju Jeremy s vážnym výrazom v tvary. Tento jeho výraz nepoznám, musím si ho zapísať do encyklopédie Jeremyho výrazov.

"Tak to mi je ľúto. Dia, dúfam, že si si nemyslela, že tu budeš len tak vysedávať. Teraz máš mať prvý tréning." To mi hovorí až teraz? No čo už, ideme na tréning. To bude trápne.

"Dobre! Už idem." Povedala som znechutene a postavila sa z gauča. Posledný krát som sa pozrela na Jeremyho a usmiala sa. Išla som za ňou ako pes. Zaviedla ma do knižnice. Toľko poličiek s knihami som nevidela ani u Jesmine doma. Lala zobrala z tretej poličky štyri knihy a podala mi ich. Snáď si nemyslí, že ja to budem čítať. Tie knihy majú podľa mňa cez tisíc strán a sú štyri. Veď to nepričítam ani do konca života.

"Toto sú knihy iba o zákonoch a pravidlách ktoré tak rada dodržiavaš. Mala by si ich vedieť naspamäť. Ale keď ti mám pravdu povedať, ja som si prečítala iba prvých sto strán a to je všetko takže je to na tebe." Aj tých sto strán budem čítať asi celý mesiac. Ja som vždy dávala prednosť praxi ako teórii a toto nebude výnimka.

"Ale mne sa to nechce čítať, trvalo by mi to asi celý môj úžasný a bezchybný život." Fňukala som.

"Ja som to musela čítať, či sa mi páčilo alebo nie. Nechaj si tie knihy tu, a poď za mnou." Rozkázala mi. Nerada si nechávam rozkazovať, ale teraz to proste budem musieť vydržať. Zatiahla jednu knihu a otvorili sa dvere za knižnicou. Také originálne. To si vážne myslia, že by na to Templári neprišli?! Za dverami boli schody smerom dole. Bolo tam dokonca aj trocha svetla. Zišli sme dole. Nestihla som sa ani poobzerať ako to tam vyzerá a kto si tam skúša strieľať z luku, lebo ku mne pribehol nejaký Assassin v kapucni. Keď majú kapucne sú všetci krajší.

"Ako si sa sem dostala." Ozval sa ku mne. Mlčala som.

"Kľud Lery, je tu so mnou." Ozvala sa Lala a rýchlim krokom smerovala ku nemu. Vášnivo ho pobozkala. Hnus, keď toto chcel spraviť vtedy Jeremy tak som rada, že som odmietla.

"Dávajte pozor aby ste si nezamotali jazyky." Podpichla som znechutene. Odtrhli sa od seba. Konečne.

"Lery ti ukáže tvoj oblek ktorý budeš nosiť skoro vždy. Tak ťa nikto nespozná, že si to ty." Oznámila mi Lala. To mám akože ísť s cudzím chlapom niekde kde nikto nie je, tak to veľmi pekne ďakujem. Vošli sme do miestnosti kde boli samé Assassinské obleky. Toto sídlo je ako labyrint, toľko miestností a každá je iná. Ja sa tu jedného dňa stratím.

"Obleč si to." Ukázal prstom na figurínu s jediným ženským oblekom v celej miestnosti ktorá bola veľká asi ako lodný prístav. Otočil sa chrbtom aby som sa prezliekla. No ja som sa aj tak išla obliecť niekam o kúsok ďalej. Pozrela som sa do zrkadla, nevyzerá to tak zle ako som si myslela.

Ahojte, takéto príhovory ku vám nepíšem skoro nikdy, ale teraz by som sa vám len chcela poďakovať za, to že tento príbeh čítate a pevne dúfam, že vás aj baví. <3

P.S. hore na obrázku je Assassinsky oblek ktorý bude Klaudia nosiť. <3