Why he loves me? I am enemy

Mením sa

"Ahoj si sama?" Podišiel ku mne.

"Áno som sama, prečo si chcel aby som prišla?"

"Proste len chcem vedieť pravdu." Vyzval ma.

"Pravdu o čom?" Snažila som sa o smiech.

"Pravdu o tom čo sa stalo pred šiestimi rokmi? Nikdy som ťa už potom nevidel, vieš o tom, že som sa kvôli tomu skoro psychicky zrútil?!" Zvyšoval na mňa hlas. Začala som sa ho báť. Čo je to s tebou Klaudia?! Nie si z masla! Idem mu povedať pravdu, celú pravdu.

"Keď som vtedy utiekla, bolo to len kvôli tomu, že som nechcela aby ťa môj otec zabil. Ako už asi vieš som Templárka a ty si z rodu Assassinov a ja som nemohla povedať čo k tebe cítim lebo pravidlá sú pravidlá! Keby sa to dozvedel otec, som mŕtvy človek!! Kričala som to ňom. Zahľadel sa mi do očí.

"Takže to nebolo len kamarátstvo s tvojej strany?" Opýtal sa ma hľadiac mi do očí.

"Bolo to niečo viac. Ale už je neskoro." Odvrátila som zrak. Už zase sa mi tlačili slzy do očí. Za tento deň som toho naplakala viac ako za celý svoj život.

"Máš pravdu, už je neskoro. A prosím neplač." Objal ma. Hladkal ma po vlasoch. Som blbá, že som to v sebe dusila, mala som to povedať už dávno. Nechápem to, keby to nebol Jeremy ale nejaký iný Assassin tak už leží na zemi mŕtvy. Mením sa. On ma mení.

"No dobre, dosť bolo citových vyznaní. O Koľkej máš byť doma?" Opýtal sa ma a mierne ma od seba odstrčil.

"Uhmm... Môžem byť tu dokedy chcem, mne nikto nerozkazuje." A zase som klamala, ako vždy.

"Tak to máš úžasný život. Poď so mnou, porozprávame sa niekde inde." Ťahal ma niekde preč. Došli sme ku lesu. Prečo to tu nikto nestráži? Kde sú všetci?

"Neboj sa, nedovolím aby ti niekto niečo urobil." Upokojoval ma. Wau to vážne vyšlo z jeho úst?

"Ja sa nebojím." Usmiala som sa. Kráčali sme cez les keď v tom sme uvideli nejakého človeka ktorý sa prechádza sám v lese. Rýchlo sme sa skryli za najbližší strom. Jeremy začal liezť na strom. Čo to zase robí? Viem, že Assassini sú majstri v nenápadnosti a preto sa šplhajú na rôzne budovy alebo stromy ale teraz, v tejto chvíli je zbytočne trepať sa na strom.

"Budeš tam len tak stáť? Poď sem." Podal mi ruku aby mi pomohol vyšplhať sa hore. Až taká neschopná nie som? Na strom dokážem vyliezť aj bez pomoci. A nemýlila som sa, vyliezla som hore a sadla si na konár. Jeremy si ku mne prisadol.

"Vieš čo som povedal, že nič k tebe necítim, je to pravda ale môžeš to zmeniť ak budeš chcieť." Ozval sa. On nejak rýchlo mení názory, ale nevadí mi to. Ale najprv si musím upratať ten bordel v mojej hlave.

"Rada to zmením a prepáč, že som vtedy zvýšila hlas."

"To je v pohode aspoň som sa presvedčil, že si ku mne cítila niečo viac. No ale už dosť sladkých rečí. Nechceš byť Assassinkou?" Opýtal sa ma. Ja a Assassinka? Neprichádza do úvahy, ja som Templárka a Templárkou hodlám byť dokonca života.

"Ty si asi nečítal pravidlá. Žena Assassinkou byť nemôže a ešte k tomu som Templárka."

"No niekedy je lepšie tie pravidlá porušiť." Dal mi ruku okolo krku a pritiahol si ma bližšie ku sebe. Čo to zase robí?!

"Ale ja pravidlá dodržujem a ja by som sa ku vám nehodila. Bojovať viem ale nie ako vy." Odtiahla som sa od neho.

"Mne je to jedno, zostaň si pri Tepmlárov, ale jedného dňa zistíš, že si na zlej strane." Dohovoril a zoskočil zo stromu. Bez rozlúčenia odišiel. Ja som tam len tak sedela a rozmýšľala.

Keď som stála pred mojim domom videla som, že svetlá už nesvietia. Otec už spí. Dokonalé, aspoň ma nebude spovedať. Vošla som do izby. Zase cez okno. Išla by som aj cez dvere ale boli už zamknuté. okno som nechala otvorené dokorán keby som potrebovala rýchlo odísť. Prezliekla som sa a išla spať. No nedalo sa, po rozume mi behali Jeremyho slová : Jedného dňa zistíš, že si na zlej strane. Veď mi Templári sme ty ktorý pomáhajú ľuďom. Assassíni len ničia a zabíjajú nevinných. Konečne som si vyčistila hlavu od tých blbých myšlienok. Otočila som sa chrbtom k oknu a zavrela oči. Počula som kroky na streche, viem že sú to Assassíni. Veď kto iný chodí v noci po strechách. Postavila som sa a podišla k oknu. Pozrela som sa von, nikto nikde. Okno som len privrela ale nezavrela. Hneď ako som sa otočila k oknu chrbtom niekto mi pridržal zozadu ruku na ústach a pichol injekciu do hrudi. Pustil ma a ja som hneď spadla na zem. Pokúšala som sa kričať ale nemala som už silu. Potom som sa dostala do bezvedomia.