Zamyslene sedela v hojdacom kresle,spokojne čítala knihu s názvom Ako som sa zaľúbil do Stephanie a utápala sa v písmenkách,slovách,vetách jej obľúbenej knihy.Jej myseľ si bola schopná predstaviť celý príbeh tejto knihy.Od začiatku až do konca.
Z okna,balkónov vykúkali hlavy rôznych ľudí,ktorý robili presne to isté.Z ich tiel vychádzali hlasité zvuky podobné smiechu.Ľudia boli šťastní,boli predsa Vianoce.Bola skoro povinnosť byť šťastní.
Aké krásne je obdobie Vianoc,ľudia sú bezstarostní a v kruhu svojich rodín.Lean zažívala také isté obdobie.Mala pri sebe svoju rodinu,no jedno jej chýbalo.Tá bezstarostnosť.Mala množstvo kamarátiek,pravé i nepravé,ako tomu vravieva,ale chýbal jej niekto,kto by ju pochopil aj bez toho aby niečo ukázala alebo vyslovila.
Bolo jasné,že hlasitý výkrik Lean,pre ostatných Lea,vytrhne zo zamyslenia a nechápavo vyšvihne na nohy. "Lea!Sleduj nebo!" kričal Pete,celým menom Petter Sallin,lenže keď už ho máte volať aj priezviskom,tak je to Petter Sallinsky.Pete je chlapec z 2.poschodia,jednoduchý tmavovlasý,dlhovlasý,zelenooký a neposedný chlapčisko,ktorý je radšej zavretý niekde v obrovskej knižnici a až po nos zaborený v sci-fi alebo náučnej literatúre.
Lea zodvihla pohľad k nebu a uprela na neho svoje zelené oči,niekedy aj hnedé,inokedy modré.To všetko závisí od uhla pohľadu.Na nebi sa preháňala jasná hviezda,ktorú ľudia nazývajú padajúca hviezda.Vraví sa,že si máš niečo želať.Lenže Lea v nejaké tieto veci neverí.No myseľ si sama vytvorila obraz chlapca,ktorý by ju chápal a bol jej všetkým.Lea si pomyslela,aké by to bolo.Keby niekto taký existoval,zažívala by niektoré veci inak.A tak si vlastne predsa len niečo nevedomky želala.Jeho.
ŞİMDİ OKUDUĞUN
Chlapec z budúcnosti
Fantastik"Vravia,znesiem ti aj modré z neba." "A ja som ti ho naozaj zniesol,aj s tisíckami žiarivých hviezd."
