Si kompletný ?!!

Part.19

"Čo povedal doktor?"
Spýtala som sa Alexa.

"Poviem ti potom."

Postavila som sa presne pred ním.

"Sedím v tejto čakárni už asi 4 hodiny, umieram od hladu, a stále neviem ani ň o tom ako je na tom môj vlastný brat tak mi pre kristové rany povedz ako je na tom!"

Zhlboka som sa nadýchla pretože mi došiel vzduch.
"Dobre, Josh je v pohode iba stratil vedomie. Ešte sa nevie prečo."
"Dakujem vidíš? Bolo to také ťažké? Prečo si mi to nechcel povedať?"
"Pretože som chcel ísť pr do bufetu kúpiť nám jedlo."
"Aha tak dám si kuracie nugetky s hranolkami" povedala som a sadla som si späť na miesto.
"Alex?"
"Hmm?"
"Môžem sa ísť pozrieť naneho?"
"Pravdaže" povedal.
"Ďakujem" povedala som a išla som smerom k izbe kde bol Josh.
Keď som došla do izby rozbehla som sa k nemu a objala som ho.
"Josh preboha vieš ako som sa o teba bála?"

"Viem" odpovedal.
"Mohola by si ma prosím pustiť mám zlomené dve rebrá"
"Och, jasné prepáč. Kedy ťa pustia?"
"Doktor povedal že o týždeň by ma mali pustiť."
"Tak to je skvelé" dala som mu pusu ne líce.
Vtedy vošiel dnu doktor.
"Josh to je tvoja priateľka?"
"Fúj, nie!" zamraučal Josh.
"Hej, čo myslíš tím fuj?" Spýtalaxsom sa Josha urazene.
"Neber to osobne ale vieš ako to myslím"
Zasmiala som sa a pozrela som sa na doktora.
"Som jeho sestra"
"Ahá"
"Volám sa Mia Handersonová"
"Mia? Ty si tá Mia?"
"Neviem akú Miu myslíte"
"Je to ona" povedal Josh.
"Pre Hobliga ja neverím, je mi cťou vás poznať"

"Pre hobliga? To som v živote nepočula" povedla som.
"No viete, ako vy na Zemi hovoríte preboha, alebo v kúzelnom svete sa hovorí pre Merlina tak mi tu hovoríme pre Hobliga."
"Aha, tak to mi mohlo dójsť."
"Slečna Handersonová je mi nepríjemné vám to hovoriť ale musím vás požiadať aby ste odišli, pretože ešte Joshovi musím spraviť pár testov."
"Aha jasné tak ja pôjdem. A Josh idem rovno do paláca"
"To je milé že ty ideš do paláca ale zabudla si že ja som nikdy nemal tú šancu vidieť ten palác?!" Povedal sarkasticky.
Zase som sa zasmiala, a odišla som z izby.
Tak a teraz nájsť Alexa. A jedlo. Vydela som jedného pána so slnečnými.okuliarmi sedieť na stoličke podišla som k nemu
"Prosím vás poviete mi kde je bufet?"
On si dal dole okuliare a ja som zbadala jeho červené oči potom vyceril na mňa špicaté zuby a zachrčal.
Ja som so zľakom odskočila.
"P-prepáčte"
Tak vyzerá že budem musieť nájsť bufet sama.
Kráčala som smerom ku jednej chodbe keď som dostala ten veľmi nepríjemný pocit že ma niekto sleduje.
Zastavila som sa. Prestala som dýchať a pomaly som sa otočila za seba.
Nikto tam nebol.
Chuch. Chvalabohu. Nadýchla dom sa zhlboka.

Otočila som sa naspäť. A kráčala som ďalej.
Zase som cítila že niekto je za mnou.
Kráčala som ďalej a počula som za sebou kroky. Zastavila som sa a kroly prestali.
Kráčala som ďalej ale rýchlejšie, kroky za mnou sa zrýchlili.
Toto nie, cítim sa ako v nejalom horore, toto nemôže byť pravda. Prečo ja?!!! Kde je Alex?!!

Neváhala som a rozbehla som sa.
Kroky som stále počula. Viem že to čo teraz spravím určite oľutujem ale musím. Obzrela som sa za seba.
Čakala som hrôzu, peklo, nočnú moru. Ale nič. NIČ!!! Nič za mnou nebolo!!
Zastavila som sa a pozerala som sa smerom kde by mal stáť ten človek alebo proste niečo.
"Hľadáš mňa?"
Ozval sa nejaký hlas za mnou. Ale tento hlas nepatril Alexovi.
Pomaličky som sa otočila za seba. Stál tam ten podivne strašidelný muž s tími červenými očami. A špicatími zubami.

"Museli ste si ma s niekim pomýliť" povedala som.
"Nie, určkte nie, na svete je len jedna Mia Malvojová Handersonová"
"Prepáčte ale toto fakt musí byť omyl."
"Nie nemyslím si"
Ten muž sa začal ku mne približovať a ja som začala cúvať.
Pre toto nemám rada nemocnice.
"Alex!" Zakryčala som.
"Tvoj princ krasoň ťa nezachráni"
"Alex!" Zakričala som ešte raz.
"Čo ma nepočuješ? Tu ťa nezachráni"
"Alex pomôž mi. POMÓC!"
Povedala som si v hlave. Teraz už viem na 100 percent že mi Alex vie čítať myšlienky.
"Mia? Čo sa deje" ozval sa mi hlas späť. To ne Alex. Jáj vďakabohu.
"Múde dievčatko stíchla si.
"Alex pomôz mi je tu nejaké... pomóc!"
Zrazu som zacítila taký zvláštny pocit v očiach akokeby som sa cez ne nepozerala ja ale... neviem to opýsať.
Zrazu predomnou z čistého vzduchu skočil na zem... Je to Alex!
"Ako si sa dostal z väzenia?"
Spýtal sa Alex toho muža.

"Alexej, ako dlho sme sa nevydeli, pamätám si, bol si takýto maličký keď som ťa naposledy videl. Vyrástol si anašiel si si aj priateľku."
"Ja niesom jeho priateľka" vykríkla som.
"Tento kray ti to už neprejde" povedal Alex.
Natihol ruku pred seba a chcel nieco povedať ale v tom ten záhadný muž zmizol.
Nestihla som nič povedať. Zeazu mi niekto zo zadu obmotal zuku okola krku.
Ja som sa zmohla na chabé zvriesknutie.
Snažila som sa z jeho zovretia dostať ale bol príliš silný.
Alex sa s hrôzou očiach pozrel na mňa.
"Pomóc" povedala som ale nevyšiel so mňa hlas iba šepot.
"Mia pozri sa mi do očí, ták dobre, dýchaj zhlboka, teraz sa dostanen do tvojej hlavy a budem ti radiť čo robiť. Ver mi prosím"
Zrazu som sa zachvela.
Moje telo sa začalo sa pohybovať.
Silno som stúpila tomu mužovy na nohu.
"Au!" Zakričal.
Potom som mu lakťom vrazila do brucha.
Využila som (teda Alex využil) jeho nepozornosť a zvalil toho muža na zem.
Keď ležal na zemi. Ten môj neovládateľný pocit zmizol. Alex mi už asi prestal riadiť mozog.

Pribehol k nám. Mňa odsunul preč.
Natihol ruku pred seba a posledné čo som videla bolo ako mu z ruky začalo vyžarovať modré svetlo.
Vtedy sa mi podlomili kolená. Spadla som na zem a uvidela som tmu.

Ahoooj
Talže tuto je ďalšia časť. Dúfam že sa vám páčila. Ako vždy ospravedlňujem sa za gramatické chiby. Vote alebo koment pravdaže poteší.

Dúfam že budete pokračovať v cítaní.

Vaša dreambooks355