nevinnosť

VII

Nevšimla si ho, no on na Armelle visel pohľadom. Jej tmavé oči prechádzali po stranách knihy a pery formovali tiché slová. Cez prestávky sa stále učí, len výnimočne ju videl robiť niečo iné. Párkrát ju zbadal v bufete s malým kelímkom čaju, no zväčša je tu - na zakázaných schodoch.

Armelle si ďalej čítala. Zostávalo pár minút do zvonenia, ale ona sa nechystala na odchod. Mala rada to zašité miesto, kam nikto nechodil. Nevedela prečo, no nezaujímalo ju to.

Eden kráčal po Ianovom boku a mieril na ďalšiu hodinu. Všimol si však pootvorené dvere na únikové schodisko, kam nesmeli chodiť. On na to neprikladal veľkú váhu, no keď sa za dverami niečo pohlo, moment pritiahol jeho pozornosť. Odpojil sa od svojho spoločníka a zamieril ku dverám. Ian len mávol rukou, bol zvyknutý na to, že Eden sa len tak vyparí.

Na schodoch sedelo dievča. Spomenul si na ňu bližšie. I napriek tomu, že ju vidí skoro každé ráno, zaujala ho chvíľa, keď sa i ona jemu pozerala do očí. A neuhla pohľadom, tak ako to robia iní.

Len po nej prebehol pohľadom a pohol sa ďalej. Na hlúposti nemá čas.