nevinnosť

XXXI

Svetlá áut jej pomaly prechádzali po očných viečkach. Rušilo ju to, pretože sa snažila aspoň na chvíľu si zdriemnuť, no mobil vo vrecku ju i tak budil. Príval nových a nových správ od Edena jej zaisťoval neustále vibrovanie. Bolo ich tam možno sto či dvesto, všetky rovnaké, rovnako nezmyselné. Nikdy si nemyslela, že chalan ako on sa môže správať tak hlúpo. Eden si už v škole nezapálil. Vedel, aký to bol zlý ťah, no keď mu Armelle neodpovedala na správy a ráno sa v škole neobjavila, potreboval sa ukludniť. Armelle však videla, že jeho oči sú stále podliate krvou. Určite do toho znova padol, tak ako pred dvoma rokmi. Rozprával jej o tom, keď boli sami na autobusovej zastávke. Zdalo sa jej, že ubehla od vtedy večnosť.

Už sa s ním dva týždne nerozprávala, snažila sa ho ignorovať, no všade kam išla sa zrazu objavil i on. To nebolo všetko čo ju trápilo.
V ušiach mala sluchadká, no oči nechala dokorán. Sledovala mamin profil tváre. Už by mala byť v štvrtom mesiaci, brucho jej pomaly rastie a čím ďalej tým viac jej vytŕča spod voľných tričiek. Svojej dcére to však ešte oficiálne neoznámila.