nevinnosť

VIII

Nohy nechala voľne visieť z okna a ľadový hrášok si pritisla bližšie k rane. Nestačilo, že si dnes skoro rozbila hlavu, mama ju za to ešte viac spískala a nechala jej malú Gabi na očiach. Už dlhšie sedí a premýšľa, či to bude vidieť. Mama jej už viac razy facla, no tentokrát nechce ísť do školy a čeliť otázkam. Čo by im povedala? 

Znova si prehrávala to, čo sa dnes stalo. Stála pri bufete s Kyanom, v rukách zvieral kelímok s kávou a tváril sa pobavene. Armelle mala v jednom uchu slúchadko a nohou si pomaly, tak aby si to nikto nevšimol, podupkávala do rytmu. Nečakala nič nezvyčajné, s Kyanom tu stojí každý deň, zjedia si svoj obed, on dopije kávu a poberú sa naspäť na spoločnú chodbu. Lenže tento raz tam znova bol.

Chlapec, ktorého oči menili farbu zo zamračených lesov na zlatú hladinu vody. Nevedela, aká je ich skutočná farba, no chcela to zistiť. Možno sa znova nechala uniesť a až pridlho sa dívala. Najprv neurobil nič, len stál a pohľad jej opätoval, potom sa prudko zvrtol a pohol sa smerom k Armelle. Nevnímala hudbu a na chvíľu si pripadala ako z typického klišé filmu, no nepobozkal ju, tak ako veľmi túžila. Zastal sotva meter od nej, trochu sa naklonil, ignoroval Kyanov vyjavený pohľad a zašepkal: „som Eden."

Pousmial sa a zmizol v dave pri dverách.