XXII

141 26 0
                                    

Snaží sa stáť vzpriamene, no to jej nikdy nešlo. Vedľa Edena sa už beztak cíti malá a príliš detská, nie to ešte teraz, keď neustále musí myslieť na Mellisu a Edena...na chate. Och.

Lenže Eden akoby bol nad vecou. Kráča po Trevorovom boku, usmieva sa a mráz sa mu lepí na dlhé mihalnice. Armelle len môže pozerať, sem-tam sa zapojí do rozhovoru, no inak je ticho. Jeho smiech sa jej zarezáva do všetkých častí a sama si vraví, že to nesmie byť pravda. Nemôže ho mať rada. Nechce byť zaťažená láskou, nechce byť ako ryba na háčiku a čakať, kým ju Eden pustí späť do vody. Lenže ona nemá rada studenú vodu. Práve teraz sa cíti ako ryba zamilovaná do rybára.

Trevor sa oddelí a oni dvaja osamejú.

Eden jej položí ruku na plece, „dnes si bola tichá."

Vidí, ako sa Eden pomaly približuje, lenže jediné, na čo môže myslieť, je Mellisa. Cudzie dievča, ktorému v tme závidí. Jej teplé pery a nahé telo. Nikdy ju nevidela, no v jej predstavách vyzerá ako múza, ako madona.

Osvetlená pouličnou lampou ho rýchlo objíme a obráti Edenovi chrbtom.

„Musím ísť, maj sa zajtra."


nevinnosťHikayelerin yaşadığı yer. Şimdi keşfedin