nevinnosť

I

Stála na zastávke. Fúkal vietor a pod plátennými teniskami jej pomaly omŕzali prsty, no nevadilo jej to. Pred ňou stál chlapík, skoro dva metre vysoký, tmavý kabát mu padal až pri kolená. Do oblohy stúpal dym z cigarety, čo mu tlela v ústach. Štipľavý smrad sa niesol až k nej. No nevadilo jej to. To, čo jej vadilo bola spoločnosť. Ľudia hmýriaci sa ako mravce v mravenisku všade naokolo. Mala pocit, akoby sa na ňu každý pozeral, akoby si každý o nej šepkal, lenže cez hudbu vo svojich ušiach ich nemohla počuť.

Mala by si začať zvykať na to, že to takto bude. Slnko už stúpa na obzor a tma, krásne čarovná, ustupuje pred prvými lúčmi. Ľudia prichádzajú, ako sa blíži príchod autobusu. Pieseň skončila, no kým začala znieť iná, počula dievčenský smiech.

Druhý deň. Ešte 186 dní školy pred sebou. Dúfala, že to bude dobrých 186 dní, lenže zatiaľ to tak nevyzeralo. Začiatky sú vždy najťažšie, to už počula veľakrát. Lenže čo ak to bude stále zlé? Čo ak nikam nezapadne? Myslela si, že keď pôjde na elektrotechnickú školu, bude tam jediná medzi desiatkami chalanov. S opačným pohlavím si rozumie lepšie, vie sa s nimi rozprávať, no 16 dievčat v jej triede jej z nejakého dôvodu naháňalo strach. Cítila sa, akoby tam nezapadala. Ako čierny fľak na dúhovom tričku. Nedokázala si predstaviť, že si bude rozumieť s dievčatami, ktoré vyzerajú buď na dvadsať alebo na dvanásť.

Na čiernu bundu jej začali padať jemné kvapky dažďa. No nevadilo jej to. Vlasy si stiahla do drdolu a postavila sa do dlhej rady na autobus. No nevadilo jej to. To, čo jej vadilo bola dnešná spoločnosť.

nevydržím do vianoc