XI

187 34 1
                                    

Bála sa, aké to bude potom. Uvidí ho v škole a čo? Má sa naňho usmiať? Pozdraviť ho? Počkať, kým on niečo spraví? Nechcela byť ako tie chabé duše, čo večne čakajú, kým sa chalan ozve prvý. No i tak bola. Pretože je slabá. Aspoň to si myslí.

Lenže akonáhle ho zbadala, obavy boli preč. No bol tu jeho úsmev, ktorý cez tie čierne farby prenikal na povrch. Stál pred školou, otočený tvárou k nej a naozaj, nezdalo sa jej to, čakal práve na ňu.

„Som tu skorej, tak som si povedal, že na teba počkám."

A kráčali vedľa seba, bez dotyku, bez slov, bez pohľadov. No stálo to zato, stačilo ho mať pri sebe a Armelle sa usmievala. Nebola zamilovaná, len šťastná, že našla niekoho ako ona. Že našla svoje zrkadlo.

Cez prestávky sa Armelle učí. Kedysi osamelá sedela na zakázaných schodoch, lenže teraz už nie. Eden je tam s ňou. Sedí a rozpráva, sedí a píše na mobile, sedí a číta alebo len hľadí na ňu.

Lenže to je všetko, čo potrebovala. Spoločnosť.



nevinnosťWhere stories live. Discover now