XXIV

137 27 0
                                    


Stál tam na ďalšie ráno, jediné ráno ktoré sa Armelle tešila do školy. Vonku bola ešte stále tma, dnes šla skorším autobusom. Dúfala, že ho znova uvidí a to sa jej splnilo.

Vonku bola zima, no i tak stále nesnežilo. Eden ju tam čakal. Pousmial sa, keď ju zbadal. Akoby to bolo včera, čo jej hľadel na chodbe do očí. Okúzlila ho a už sa nechcel zadržiavať. Mal ju rád, mal ju tak zasrane rád. Podišla bližšie a objala ho. Ticho bolo ich spoločníkom, bolo ich piesňou.

A Eden už neváhal, nelámal si hlavu s jej názorom. Prvý nápad je ten najlepší. A jej pery sú ešte lepšie.

Bozkával ju tak ako nikoho. Cítil, ako sa pod jeho dotykom Armelle roztápa a páčilo sa mu to. Celú ju ovládal, bozkával jej pery, bradu, krk. Všade zanechával svoj dotyk. Na koži po ňom zostávali ružové spomienky, ktoré ľudí toľko poburovali. Priala si, aby nikdy slnko nevyšlo ponad oblaky, aby táto chvíľa nikdy neskončila.

nevinnosťWhere stories live. Discover now