IX

208 32 1
                                    

Zhodila zo seba zelený kabát a s povzdychom si sadla na mäkkú stoličku. Čaj už na ňu čakal a tak nelenila a chytila ho do chladných dlaní. Vo chvíli sa jej teplo rozlialo po pokožke a spôsobilo husiu kožu.
Mavis sa na ňu usmievala, opretá o sedačku si predhodila nohu cez druhú a zvonivo sa zasmiala.
„Je fajn ťa po takej dobe vidieť."
Pre niekoho dva týždne nie sú dlhá doba, lenže Mavis a Armelle spolu trávili skoro každý deň, takže pre ne to bolo pridlhé odlúčenie.
Predtým krátke hrdzavé vlasy sa jej už krútili na pleciach a oči mala namaľované viac ako inokedy.
Preberali všetko, no najviac školu. A keď sa reč doniesla na Edena, Armelle skryla tvár v dlaniach a detsky sa zasmiala.
„Čo? Stalo sa niečo?"
„Včera sme sa chvíľu rozprávali."
„A? Ako vlastne vyzerá?"
„No, nie je to nejaký fešák, ani tvoj typ, ale podľa mňa v pohode. A obliekaním je moje zrkadlo."
„Celý v čiernom?"
„Sexy čiernom."
„Ako inak."
„Ide o to, že mu mám napísať."
„Ty? Prečo sa ti on neozve prvý? Vie vôbec tvoje meno, Mel?"
„Áno, vraj je strašne pekné, ale čo ja viem...A ja nemám poňatia prečo sa mi nechce ozvať prvý, vyzeral dosť depresívne."
„Šak aj ty tak stále vyzeráš, až potom keď sa človek s tebou začne rozprávať, zistí, že si ako vyrastené decko a továreň na neslušné vtipy."
„Aj ja ťa mam rada."
„Aj ja teba."
„Chýbaš mi tam v triede, nikto tam nie je ako ty."

nevinnosťWhere stories live. Discover now