Dievča zo strednej

Dvanásta kapitola

Po niekoľkých týždňoch:
Prázdniny. Končne! Dnes som vstala asi tak o pól jedenástej. To je lážo plážo. Vonku je všetko pod bielou perinou. Je to krásne. Dnes budeme ozdobovať stromček. Je 23.12. 2015. Teším sa na viance. Veď, kto by sa netešil?

Ozdobujem stromček. Tento rok je do červeno-zlata. Nechcela by som trčať celý deň doma, darčeky mám už kúpené a dokonca aj zabalené. Tak som si povedala, že keď mám čas, idem si po dlhom čase zaplávať do plavárne. Na moje prekvapenie je otvorená. Zdôrazňujem to po dlhom čase. Som zvedavá.

Je 15:05, chystám sa do tej plavárne. Skúšam si plavky. Nakoniec vyhrali polobikiny. Sú silno modrej farby s bielymi pásikmi. Také námornícke. Zoberem si osušku, uterák, prejstotu ďaľšie plavky, fén, spodné prádlo a kefu na vlasy. Oblečiem sa a idem.

Dorazím. Zaplatím. Vyzlečiem sa. Dôjdem ku bazénom. Skočím krásnu šipku a začnem plávať. Jedna dĺžka, 2.,3.,4.,5.,... Nakoniec si dám malú prestávku. Ľahnem si na odpočívadlo a až teraz si uvedomím aké je to tu veľké. Tento plavecký bazén tu nie je jediný. Ďalší je za presklenou stenou. Je to taký, dajme tomu ,,párty bazén". Je skôr pre zábavu. A zazriem tam...Johna. Asi sa nudí. Sedí a pozerá do mobilu. Sem tam sa pozrie na, asi jeho kamaráta, ktorý  tam šantí s voľakou babou. Smejú sa, a fŕkajú sa vodou. Pozriem sa späť na Johna. Asi ucíti že sa na neho niekto pozerá, lebo sa obzrie. A začne niekoho hladať. Vstanem a rýchlo skočím do bazéna. Preplávam pod vodou na druhú stranu. Keď vyplávam na hladinu, stoja predo mno nohy. Pozriem sa vyšie a pozerá na mňa... no kto iný ako John. Potichu zanadávam, aby to nepočul. Povie:
,,Ahoj! Prišla si si zaplávať?"
,,Ahoj, hej veľmi rada plávam a aj rada čítam." Prečo mu to vlastne hovorím?
,,Aha, no, ja niesom veľký fanúšik plávania, ale raz za čas neuškodí." A čo teraz? Neviem o čom by sme sa mohli rozprávať. Tak sa ponorím a idem plávať. Vždy keď sa sním stretnem, mám čudný pocit. No on skočí za mnou. A tak plávam, plávam a plávam, pokedy mi nevyprší čas. Vyleziem z vody a zakývam mu. Utekám do šatne. Rýchlo sa prezliekam, češem no chlapci sú aj tak rýchlejší. Keď výdem zo šatní, čaká tam na mňa.
,,Môžem ťa odprevadiť?" spýta sa.
,,Nooo," čo iné môžem povedať ako áno?,,veď dobre", dopoviem. Domov idem potichu no on chce nadviazať rozhovor:
,,A kde je ten tvoj Adam?" povedal to uštipačným tónov.
,,Á, prečo by si to chcel vedieť? Má vlastný život." odpovedala som mu a pritom som sa pozerala do zeme.
,,Veď spolu chodíte či nie?"
,,Aj keby sme spolu chodili tak tebe je to tak na nič."
,,Takže? Chodíte spolu?" spýtal sa rovno.
,,Nič v zlom, ale tebe do toho nič." už vidím na jeho tvári, že vie, že nechodím s Adamom. Tak to poviem: ,,Prečo si myslíš že spolu nechodíme?"
,,Ja som nepovedal že spolu nechodíte, ale, priznám sa,  myslel som na to. Škoda že taká pekná ryšavka je sama."
,,Mám pred sebou ešte kopu času a ďakujem za komplinent. Tak už sme tu.", povedala som mu, keď sme stáli pred,, akože" mojím domom. Nebol to môj dom.
,,Tak teda ahoj.", povedal a posnažil sa ma objať. Nedovolila som mu to a povedala som AHOJ. Na to sa otočil a odyšiel. Pozerala som za ním aby nevidel že som išla ďalej. John je fajn chalan, ale cítim sa pri ňom čudno. Ako keby som niekoho zrádzala. Je to také iné keď uvidím Alexa či Adama. Pri Alexovi sa cítim uvoľnene a kamarátsky. Pri Adamovi sa uvoľním, ako keby som skutočne začala žiť, s ním sa smejem a úplne si sním rozumiem. A pri Johnovi sa cítim napäto a... Pre boha! Nad čím to rozmýšlam? No nič. Odomknev dvere a vojdem.
,,Ahoj rodičia!"
,,Ahoj! Ako bolo?", spýtala sa mama, pri tom oco povie z gauča skoro nepočuteľné ahoj.
,,Dobre." odvetila som na maminu otázku a vošla som do izby. Umyla som sa ešte raz, aby som úplne zmyla zo seba chlór. Išla som si čítať a nakoniec spať. Zaspávala som s myšlienkou na zajtrajšok. Sú vianoce. Keď som zaspala mohlo byť okolo dvadsiatej tretej hodiny...

Tak čo hovoríte? Ďakujem za všetky hviezdičky a komentáre.
Vaša Ninka!😊