Dievča zo strednej

Siedma kapitola

Bol to Adam. Dosť ma to zarazilo. Neviem čo tu robil. Teraz na svetle som ho videla v celej svojej kráse: hnedé vlasy, ktoré mu odstávajú na všetky strany. Jedným slovom ,,neskrotné" a mal krásne modré oči. Dnes mal oblečené rifle a tenkú bundu, z ktorej vytŕčala čierna mikina.Povedal len:
,,Ahoj!", ja som mu na to odpovedala:
,,Čo tu ty, prosím ťa robíš?"
,,Ja len že, či si v poriadku?"
,,Aha, a to preto si sem prišiel?", bola som naňho dosť tvrdá. Veď ako z neho mám vydolovať pravdu?
,,No mám sa dobre. Aspoň že mi ten tvoj kamoš nič nespravil.", odvrkla som.
,,Koľko krát ti mám povedať že Austin není, už môj kamoš?", zrazu som si niečo uvedomila, on povedal ,,už".
,,Ahá takže si sa s ním bavieval!", zdôraznila som to ,,bavieval".
,,Vieš čo, ty to nepochopíš!", skoro to zakričal. Medzitým sa pridala do toho aj mama:
,,Zlatko kto to je? Nerozprávaj sa medzi dverami!", zakričala som jej že dobre.
,,Počul si, nemám sa rozprávať medzi dverami!", odvrkla som su.
,,Dobre veď aj odchádzam!", ako som za ním pozerala zbadala som aj Gabču. Čudne na Adama zazerala. Zatiaľ som išla dovnútra. Keď zacinkal zvonček otvorila som jej. Začal krátky rozhovor medzi ňou a rodičmi:
,,Dobrý deň!", začala zo začiatku.
,,Ahoj! Tak ty musíš byť tá nová kamarátka našej Nat. Ja som Jannike a toto je môj manžel Erik!", predstavili sa rodičia. Mama má ryšavé vlasy ako ja a modré oči. Ocko má hnedé vlasy popretkávané trochu šedivými a zelené oči. Tie som zdedila po ňom. Oco vstal a podal Gabrielle ruku. Ona pritom povedala:
,,Ja som Gabriella!", a ja na to:
,,No tak mi pôjdeme do mojej izby.".
,,Dobre zlatko!", zakričala ešte za nami mama.

,,Takže celé to začalo keď si bola so svojím psom vonku?", vyrozprávala som jej úplne všetko. Ona mi už dávala len otázky.
,,Áno."
,,A ten chalan, ktorý práve od teba teraz odchádzal, bol ten chalan ktorý sa hral na hrdinu už dva krát?"
,,Áno."
,,Ale ešte si mi nepovedala, čo tu robil teraz!?" Tak som jej povedala aj to.
Už by mala vedieť všetko. A povedala na to len:
,,To je ale debil!" Presne to vystihla. Čo viac povedať?
,,Dievčatá! Poďte jesť!", zvolala na nás zdola mamina.

Na obed sme mali slepačí vývar a zemiakovú kašu s pečeným mäsom. Popritom sa ma Gabča spýtala:
,,Nepôjdeme zajtra niekam?"Chcela som jej povedať, že môžme ísť napríklad do kina ale ocino nás prerušil:
,,Nezabudni, že zajtra ideme na bicykloch preskúmať tunajšie kopce."
,,Ale veď Gabriella môže ísť s nami.", pridala sa mamina. A ja na to:
,,Áno, to by bolo fajn!"

Gabriella od nás odyšla niekedy o okolo tretej. Teraz je už neskoro večer. Idem sa osprchovať a spať...

Čo myslíte, koho zajtra stretnú Natalie a Gabriella? Ďakujem za všetko!
Vaša Ninka!