Dievča zo strednej

Osemnásta kapitola

Dni ubiehajú za dňom. Stále nie je nič nové. Dnes je piatok. Konečne! Zachvíľu, presnejšie asi za týždeň aj pól je polročné vysvedčenie. V škole je všetko po starom. A už musím vstávať....Crrrn...

Keď som sa obliekla, umyla a naraňajkovala išla sim do školy. Idem, idem a niečo uvidím. Je tam Chelsea s voľakým chlapom. Nie chlapom, ale s chlapcom. Nie žeby sa držali za ruku alebo také niečo, ale voľako sa k sebe majú. No nie je to Adam....

Vojdem do školy. Gabča ma čaká pri skrinke.
,,Ahoj. Tak čo, si pripravená na ďaľší nudný deň?" poviem jej, hneď ako ku nej podídem.
,,Asi hej. O to horšie, že Alex je chorý."
,,Jáj. Nooo..." zazvoní tak sa poberieme na hodinu. Prvú máme spoločnú, a je to chémia. Nie!!

Jedným uchom dnu a druhým von. Tak to teraz u mňa funguje. Sme vo dvojiciach a niečo robíme. Väčšinou všetko robí Gabča. V rohu triedy sa ozve zanadávanie. Je to John a jeho kumpáni. Presnejšie Austi a John. Tí dvaja sa našli. John sa oblial a blízko rozkroku sa mu objavil fľak. Potichu sa zarehocem a Gabča so mnou. Od toho klziska sa so mnou John nebaví. Ale vôbec mi to nevadí. A takýto nudný je aj zvyšok hodiny...

Poberiem sa do našej triedy, kde máme mať celá trieda dejepis. Prišla som sem skôr. Pomaly sa to tu zapĺňa a nakoniec aj zazvoní. Už by som mala dávať pozor. V tom niekto zaklope na dvere a vojde dnu. Je to telocvikárka. Telocvik máme mať po tejto hodine.
,,Prváci. Dnes budete mať telocvik spolu s druhákmi. Druháci by mali mať až po vás, ale budú tam prebiehať opravi. Tak sme vás spojili. To je všetko. Dovidenia." a odyšla. Len tak. Akoby v mojom vnútri niečo prasklo. Adam je druhák. Chelsea je druháčka. Niee!

Prezliekam sa v šatni. Že som si dnes nezobrala iné tričko? Mám obtiahnuté naramienka tričko s čiernymi legínami, toto tričko mi krásne rysuje telo. A normálne tramky. Keby som tu mala aspoň mikinu. Ani Gabča nemá. Keď telocvikárka zapíska, aby sme už konečne vyšli z prezliekarní, vyjdeme von. Nastúpime si. Prehliadnem si telocvičňu. Prekážková dráha. Nie! Aspoň, že šplhať viem. Ruky mám dosť silné z plávania. Vidím že je tam aj koza. To neviem.
,,Dobrý deň žiaci. Dnes si dáme gymnastiku. Takže: hneď ako spravíte kotúľ, bežíte k tyči, vyšplháte, potom k povrazu, teda tiež vyšplháte a zakončíte to preskokom cez kozu." povedala učiteľka. Najprv sme sa rozbehali a dali si pár drepov, klikov a brušákov. A išli sme na to!

Idem na rad. Hneď ako vydím, že Chelsea lezie po tyči, začnem robiť kotúľ. Potom druhý a idem k tyči. Cítim na sebe toľko pohľadov. Bez ťažkostí vyzliem hore a presne to isté urobím aj na povraze. Začujem tlieskanie. Je mi zle. Neviem prečo. Utekám ku koze, ale urobím tú chybu a pozriem sa do davu. Je nás tu pokope možno štyridsať. To som nemala spraviť. Uvidím Adama a práve vtedy sa odrazujem na skok, ale ruka sa mi pošmykne. Už len ucítim ako si udieram hlavu o zem...

Zobudím sa u školskej sestričky. Snažím sa posadiť, ale zakrúti sa mi hlava. Niečie ruky ma potlačia naspäť. Je to Chelsea. Čo? Chelsea? Teraz sa už naozaj posadím. Prudko sa mi zatočí hlava. Ešte uvidím Gabču s úškrnom na tavári a ešte Adama. A ten tu čo robí?! Jeho oči nepredstavujú žiadne emócie.
,,Čo sa stalo?" opýtam sa.
,,Ty si sa teda riadne musela buchnúť." poznamená Chelsea.
,,Ruka sa ti pošmykla, keď si preskakovala cez kozu. Spadla si. Buchla si si hlavu a vyrazila dych." odpovie mi Gabča. Ešte dodá:,, ja som hneď utekala za učiteľkou. Potom už neviem čo sa stalo."
,,Na nič si nepamätáš? Na nič?" opýta sa ma zachrípnutý hlas. Je Adamov. No bohužial na nič si nepamätám. Viem len že som spadla. Chelsea na neho hodí utrápený pohľad. A ten pohľad mal čo znamenať? Tak som len pokrútila hlavou. Príde ošetrovateľka:
,,No, ty už si hore? To je dobre. Aspoň že ťa sem pán Sandler doniesol. Keby nebol taký presný a pohotový..." pozrela sa pri tom na Adama. S Gabčou si vymeníme šokované pohľady. Asi ani ona to nevedela.
,,Už ti je asi dobre, radšej by si mala ísť domov, ale nemala by si ísť sama."
,,Ja ju odprevadím." rýchlo sa prihlásila Chelsea. Dodala:,, aj tak zachvíľu odchádzam"
A tak som sa obliekla...

Cesta bola pomerne tichá. Až Chelsea preťala toto ticho:
,,Čo si myslíš o Adamovi?"
,,Hmmm?" nechápala som.
,,No aký podľa teba je."
,,Ja neviem. Čo mám povedať na takúto otázku jeho frajerke. Ale, povedala by som, že jeho nálada sa odzrkadľuje v jeho (krásnych) očiach. Ale v poslednom čase sú dosť smutné, a až tak sa so mno nebaví. Škre ma to. Inak sme boli veľmi dobrý kamoši. Skoro by som povedala, že najlepší. Aj keď sme sa nestretávali až tak často." chcela som povedať viac. Ale je jeho frajerka. Rozlúčila som sa sňou pri parku. Z tade to je to ku nám 15 minút.
,,Tak ahoj." pozdravila sa a odyšla. Aj ja som odyšla. Ale obzrela som sa. Nemierila naspäť do školy, ale zabočila do parku. Aj keď mi nebolo veľmi dobre, zvedavosť vyhrala. Začala som sa za ňou zakrádať....

Tak čo poviete? Trošku som sa prekonala. Toto je zatiaľ moja najdlhšia kapitola. Koho asi Nat uvidí? Číyajte ďalej!
Vaša Ninka!