Dievča zo strednej

Ôsma kapitola

Ráno som sa konečne vyspala. Až na to, že zajtra je škola. Ale dnes na to nebudem myslieť. Budem aj s Gabčou a aj s rodičmi na výlete, ktorý si užijeme.

Po umytí a prezlečení som zišla dole na raňajky a Gabča tam už čakala.
,,Dobré ráno!", zvolám na všetkých.
,,Dobré, zlatko!", odpovedia rodičia.
,,Ahoj!" a nakoniec odpovie aj Gabča trochu nesmelo.
,,Tak čo, si pripravená na všetko? Prejstotu na dážď, krupobitie alebo na zablúdenie!?", povpedala som to s podtónom nebezpečenstva. Ale ocko sa vložil do rozhovoru:
,,Zlatíčko, dnes nebude ani jedno z toho. Slnko je už vysoko na oblohe a ty si ešte len teraz vstala. A k tomu zablúdeniu: so mňou sa nikdy nestratíš!"
,,Ja viem oci, ale chela som ju trochu postrašiť. A inak, nepôjde aj Zuza?"
,,Nie zlatko, ona už tvorí samostatnú rodinu s tým jej snúbencom. Ako sa to len volal? Filip, Federik, František? Som si úplne istá že to bolo meno na F!", odpovedala mama a pritom sa pozrela na konci na ocka.
,,Ja viem. Ukázala nám ho len raz a myslísi že to stačí"odpovedal otec. Rodičia pokračovali v debate, zatial čo ja s Gabčou sme sa vytratili.

Naobedovali sme sa a išli sme. Bola to dosť dlhá cesta pokedy sme sa dostali na cyklistický chodník. Prešli sme cez mesto a teraz smerujeme ku voľakej kaplnke. S Gabčou sme o dosť popredu a klebetíme. Keď zrazu.....sa na mňa rúti neznámi chalan plnou rýchlosťou a nepozerá sa. Obzrie sa a ja ho spoznám. Snaží sa zabrzdiť ale je neskoro. Tak strhnem korman doprava a sotím Gabriellu. Pedneme a Adam cez nás preletí už menšou rýchlosťou. Všetci traja ležíme na ceste.
,,Prepáčte, veľmi ma to mrzí! Ja som sa pozeral do zadu lebo tiež do mňa skoro niekto narazil.", Adam sa ospravedlňuje a podáva mi ruku. Až teraz ma spozná. Hneď potom pozrie na Gabriellu a tiež jej pomôže. Najhoršie je na tom on. Má celé dochrámané koleno.
,,Prepáč, aj my sme nedávali pozor. Nechceš si to ošetriť? Mám lekárničku.", šokovane sa na mňa pozrie, ako keby som mala zareagovať inak.
,,Áno, poprosím ťa." Gabriella sa na nás zmätene pozerá. Adamovi podám lekárničku. No v tom prídu rodičia:
,,Ježišmária! Čo sa tu stalo?" spýta sa mama. Oco na to len neprítomne hľadí, tak ako aj Gabča.
,,Malá zrážka." odpovedám.
,,Kto si chlapče?" spýta sa mama.
,,Ja som Adam Rosťovský." Podá rodičom ruku.,, Ja som len...", aj by odpovedal keby Gabriella nevstala z mŕtvych:
...on je náš kamarát. Zo školy." dodá rýchlo. Hodila som jej do tváre jeden môj ostrý pohľad.
,,Ó, chlapče môj, to si mohol povedať hneď! Poď pekne pôjdeš ku nám domov a ja sa o teba postarám." mama povedala a pozrela pri tom na ocka aby s tým súhlasil a on sa len usmial a povedal:
,,Áno, to bude najlepšie."

Keď sme sa dostali horko-ťažko domov všetci si vydýchli. Mama Adama zobrala do svojej opatery a ja som si to išla s Gabčou vydyskutovať do mojej izby:
,,Prečo si povedala že je to náš kamarát? Veď ho skoro ani nepoznáme!"
,,Čo si nevidela, že ho to naozaj mrzí a keď si uvedomil, že je zranení, že ho to bolí?!" bránila sa Gabča. Zauvažovala som nad tým. Až nakoniec som sa rozhodla:
,,Ja viem prepáč." povedala som.,, V poslednom čase mám strašné výkyvy nálad.", dodala som.
,, Mohla by si mu skôr poďakovať, už sa ťa dva krát zastal!"
,,Ja viem, ja viem. Veď hovorím prepáč."
,,A navyše sa na teba pozeral spôsobom ,,bohyňa"". Tak toto som jej naozaj nechcela veriť. Nie že by som mala škaredú postavu. Štíhla a podľa mňa som aj vypracovaná. Niekedy ráno behávam a chodievala som každodenne plávať. Ale to teraz bokom.
,,Ja si to nemyslím,", povedala som jednoducho.
,.No to je jedno. A keď sme pri tých chlapcoch. Na tom školskom večierku mi ...dal Alex pusu. Ale podľa mňa to nič neznamená.", povedala Gabča.
,,To vážne?", povedala som šokovane.
,,No hej, ale asi pôjdem domov. Tá cyklistická túra mi dala zabrať." odvetila Gabča. Chcela som jej vytknúť aby ešte nešla, ale keď bola unavená tak som ju nechala ísť.
,,Ok. Idem ťa odprevadiť"...

Tak čo poviete? Táto časť je zatiaľ najdlhšia! Ďakujem za všetko! A hlavne ďalej čítajte, stláčajte hviezdy a komentujte!
Vaša Ninka!😀