Once Upon a Ship |SK|

Kapitola 2

O niekoľko kilometrov ďalej zase žili dve sestry, Monika a Betka. Alžbetka bola celkom normálne dieťa, verte mi. Lenže neviem, či by sa to dalo povedať aj o jej staršom súrodencovi. Čo sa týka jej duševného stavu, bola úplne v poriadku, lenže narodila sa so zvláštnym ochorením.

"Keď sa niečoho dotknem, tak sa to samovznieti," hovorila Borise. Nie tej Borise, ale inej. Táto druhá Borisa má rada chobotnice a celkovo morské živočíchy. Zdedila po svojich rodičoch menší cirkus, kde väčšina z atrakcií sa k nej hlási dobrovoľne. Jednou z nich je aj ambiciózna Monika.

S týmto ochorením sa stretla už veľmi dávno, vo svojom detskom veku. Vedela, že to, čo dokáže je vážne nebezpečné, ale keď sa jej podarilo vytvoriť niekoľko náhodných a nekontrolovateľných požiarov, rozhodla sa všetko zmeniť.

Borisu a jej pojazdný cirkus sa jej podarilo nájsť čistou náhodou. Vie, že je to menší risk ísť do niečoho podobného, ale rovnako si bola istá, že ak ostane so svojou sestrou, jedného dňa jej určite ublíži. A to ona nechce. Stačí jej, keď si len spomenie, koľko bolesti zažili v detstve. Nechcem hovoriť o strate ich rodičov, lebo nemyslím, že jej ich to vráti.

Borisa Moniku s radosťou prijala a ubytovala ju v jednej z izbičiek. Monika si akurát zložila svoj ťažký batoh a vybrala fotku svojej sestry, keď v tom sa otvorili dvere a vyrútila sa na ňu nenápadná stvora.

"Ahoj! Teší ma, som rada, že si sa k nám pridala!" vyštebotal nevinne vyzerájúci tvor, "ja som Miška a teším sa z tvojej prítomnosti, či?"

"Ehm,,,, no ja som Monika. Toto je moja izba, však?" chabo sa usmiala a schovala fotku za chrbát.

"Je prázdná tak pravdepodobne hej," zasmiala sa.

"Pokojne vojdi dnu, nemusíš tam stáť."

Miška zatvorila dvere, a pohodlne sa o ne oprela. "Ako dlho sa chceš zdržať?"

"Neviem, myslím, že do vtedy, kým sa to nenaučím ovládať," mykla Monika ramenom.

"Ovládať čo?"

Monika sa usmiala a pravou rukou urobila zopár hysterických pohybov. Jej končatinu pritom nasledoval pofidérne vyzerajúci ohnivý pás. Miška zareagovala pohľadom: Tak to ti teda vyšlo, paráda.

"A prečo si sem prišla vlastne ty?"

"Fú, no vieš..." zahryzla si do pery a začala si škrabať hlavu, "asi výčitky svedomia."

"Čo si vyviedla?"

"Zradila jedného blízkeho človeka," Miška sklonila hlavu. Hrozilo, že zavládne trápne ticho, preto sa okamžite vystrela, "mám ťa nechať samú aby si sa vybalila?"

Miesto odpovede od Moniky sa jej dostalo nepríjemného buchnutia od dverí. Do malej miestnosti sa snažil ktosi vlámať. Miška preto radšej uhla a návštevník sa tak mohol vyjadriť.

"Máte ísť na večeru," zavrčalo čosi, čomu sa ani neráčilo vojsť do izby veľkosti kabínky v obchodoch. Osoba potom odišla.

"Kto to bol?" spýtala sa Monika. Miška mávla rukou.

"Eva," vzdychla a otvorila dvere dokorán. Na chodbe už nebol nikto, "tak poď, dnes varí Matúš."

Miesto, ktoré sa v mnohých kultúrach nazýva jedálňou vyzeralo veľmi biedne. Na drobnej ploche sa nachádzal väčší stôl, okolo ktorého sedeli najrôznejšie vyzerajúce osoby. Miška usadila nováčika k svalnatému chlapovi s tmavými vlasmi a ona sama si sadla k prázdnemu miestu.

"No čo, dámy a páni, už sa vám predstavila naša nová spolucestujúca?" narútila sa do jedálničky rozmerná žena v čiernych plesových šatách a s pútavým make-upom a bielymi vlasmi.

"Ooh, ja som takmer zabudol!" zvolal natešene chlapec, ktorého meno bolo zjavne Matúš,"teší ma, moje meno je Matúš. Dnes mám na starosti kuchyňu a neviem robiť špagety," zasmial sa a natiahol k Monike ruku.

"Vidím," zavrčala baba v okuliaroch, "práve sa nás snažíš zabiť."

"Joj nie!" rozbehol sa k hrncu a hneď znížil teplotu. Chvíľu ešte trvalo, kým sa mu podarilo zachrániť večeru. Jeho menšia panika vypôsobila u ostatných smiech. Jediný, kto sa nesmial bola Eva. Nervózne si obzerala vidličku a občas ňou zašla aj do svojich vlasov, ktoré si ňou prečesala. Monika sa nechápavo nahla k Miške ponad prázdnu stoličku.

"Robí to bežne?"

"Nie je odtiaľto. Borisa si ju vzala pravdepodobne z ľútosti."

"Ako to?"

"Stratila niekoho veľmi blízkeho. Aspoň pre ňu. Viac nám toho o sebe nepovedala. Doteraz bola najnovšia."

"A páči sa jej tu?" znova pozrela na Evu.

"Neviem ti to povedať presne. Nejaví sa tak, že by ju naša prítomnosť tešila," Evka zachytila pohľad oboch dievčat. Zazrela na ne a položila vidličku, "nie je to ale platonické."

"Nabok Michala," zažartoval Matúš a s talianskym prízvukom a pohybmi začal klásť pred každého tanier, "takmer som to nezachránil! Dúfam, že to prežijete."

"Dobrú chuť, lásky," zaštebotala mohutne Borisa a vrhla sa na svoju veľkú porciu.

"Dobrú chuť, Borisa," hlesli ostatní monotónne.