Once Upon a Ship |SK|

Kapitola 5

Prvé, čo Marko po mesiacoch v kóme, uvidel, bolo biele svetlo, ktoré sa nakoniec zmenilo na obyčajnú bielu stenu. Druhé, čo si všimol, bolo, že nemohol urobiť ani jediný pohyb. A tretia vec, ktorú zaregistroval bol cudzí hlas, ktorý dovtedy nepočul.

"A ja som sa už bál, že ma zavreli tam, kam dávajú už mŕtvych," smiech.

"Márnica?" spýtal sa Marko ticho.

"Možno sa tomu tak hovorí, ja neviem," znova sa zasmial, "kde teda sme?"

"Neviem, ty si hore už dlhšie. Prečo si si myslel, že sme v márnici?"

"Lebo je tu príliš kľud a stále som privádzajú ľudí, ktorí sa so mnou nerozprávajú. Ani s tými, ktorí ich sem vždy donesú."

Marko sa pokúsil obzrieť okolo seba, ale akosi sa mu to nedarilo.

"Kámo, ako sa voláš?"

"Ja? František," a milo sa usmial.

"Počúvaj Fraňo, mohol by si ma z toho dostať?"

"Myslíš z tých čiernych pásov?"

"Čože? Áno, presne z nich," náhlivo prosil,

František pokojne zoskočil zo svojho lôžka a pristúpil k tomu Markovmu.

Zodvihol ľavú ruku, ktorej chýbalo zápästie. Miesto neho sa Marko pozeral na mechanickú ruku, ktorá sa sama od seba pretransformovala na nôž. Fraňo sa nahol nad chlapca a vážne sa naňho zahľadel. Začal rezať pevne utiahnuté pásy, pričom neraz mierne minul.

"Počúvaj, už si to niekedy robil?" zavrčal s miernym strachom.

"Ja som pravák," odpovedal a napokon sa mu podarilo oslobodiť Marka.

"A teraz čo?" spýtal sa František a nožík vymenil späť za mechanickú ruku.

"Čo najrýchlejšie odtiaľto," zoskočil z lôžka a poobzeral sa okolo seba, "sme tu samí?"

"No, sme jediní nažive," odpovedal mu.

"Znie to huste, ale fakt by sme mali vypadnúť."

Nenapadá ma spôsob, akým vám opíšem ich útek, lebo vo vymýšľaní plánov sa nepovažujem práve za profesionála. Preto si predstavte niečo ťažko akčné so saltami a výbuchmi. V jednej chvíli Marko držal na rukách nič netušiacu sestričku, ktorú potom vysadil pred východom z nemocnice. Romanticky mu zamávala vreckovkou a od toho dňa sa nevideli.

Marko s Fraňom nevedeli čo so sebou. Obaja boli opustení, bez spomienok a oblečenia. Je mi ľúto, že vás musím zaťažiť touto informáciou, ale vo väčšine prípadov sa mŕtvy ľudia ukladajú do "šuflíkov" zahalení len plachtou. Opravte ma, ak sa mýlim. Nemám za sebou veľa krimi seriálov.

Netrvalo dlho a oboch už naháňala polícia za príliš verejnú propagáciu ich osôb. Stratili sa im nakoniec až v lese. Chvíľu nahí utekali lesom a nakoniec sa im podarilo nájsť útočisko v kamennej jaskyni. Pozháňali si provizórne oblečenie z lístia, blata a kameňov (zvieracia koža nebola po ruke) a podarilo sa im pripraviť oheň. Jeden aj druhý si dovliekli menší balvaník, ktorý vystlali lístím a obaja usilovne odpočívali.

Po dlhom tichu prehovoril František.

"Ja ani neviem, ako sa voláš," zasmial sa.

"Marko."

"A vedel by si mi o sebe niečo povedať?"

"Čože?" zdvihol nechápavo hlavu.

"Tak keď už spolu teda žijeme, bolo by dobré, aby som o tebe niečo vedel."

"To je veľmi milé, že sa o niečo také zaujímaš, ale musím sa ti s niečím priznať... nespomínam si," zahrabal si vo vlasoch, "neviem kto som, čo sa mi stalo ani si nepamätám na nikoho z môjho života."

"Ale svoje meno vieš?"

"Lebo som ho mal napísané na ruke, ty .... " zastavil sa. Nechcel hneď používať nevhodný slovník. Veď predsa, budú spolu ešte dlho, "radšej mi povedz niečo pre zmenu ty."

"A čo by ťa také zaujímalo?"

"Neviem. Čo si zač, prečo obaja žijeme a prečo máš robotickú ruku?" ukázal na Františkove zápestie.

"Uch, no, ja tiež nemám veľa spomienok. Teda aspoň zo života pred tým. Pamätám si len na rodičov a sestru, ale neviem, či som k nim skutočne patril. Oni boli totiž," zamyslel sa, "boli ľudia. Akože normálni. Ja ani neviem, čo som zač. Raz sa niečo stalo a týkalo sa to mojej sestry."

"A to bolo?" začal dávať pozor Marko.

"Veď to, nespomínam si. To obdobie volám prázdne. Ako keby v mojom mozgu bola trhlina, ktorú potrebujem zaplniť, ale neviem ako. Odrazu som bol v tej... márnici."

"Čo si tam ozaj robil?"

"Asi sa mi stala nejaká nehoda a podobne ako u teba, mysleli si, že som mŕtvy, ale ja som nebol. Nie som si ani istý, či vôbec dokážem umrieť."

"Podľa mňa to bolo tak, že keďže si... no...."

"Stroj," vzdychol nešťastne František.

"Nechcel som ťa tak nazvať, ale dobre. Dajme tomu, že keďže si... stroj, tak ti asi nebije srdce a preto ťa považovali za mŕtveho."

"Ale ja som živý," nechápavo pokrútil hlavou.

"Vážne?" ironicky zvolal Marko a chytil sa za tvár.

Chlapci sa spolu bavili ešte dlho do noci. Pri teple ohňa napokon zaspali. Ráno sa pokúsili nájsť niečo pod zub a nejako si ich dočasný domov skultúrniť. Po čase si na tento doslova divoký život zvykli a navzájom sa začali znášať.

Od ich prisťahovania ubehli necelé tri mesiace a už sa museli deliť o miesto s ďalšími osobami.

- Finn