Once Upon a Ship |SK|

Kapitola 4

Dalo by sa povedať že Monika medzi nových ľudí rýchlo zapadla. Rozumela si s takmer všetkými, samozrejme až na Evku, ktorá sa naďalej utápala v bolestnej sebaľútosti. Najlepšie a najpríjemnejšie sa cítila v Miškinej prítomnosti. Nechcela si to hneď priznať, ale zdá sa, že sa z nich stali dve skvelé kamarátky.

Deň v Borisinom Cirkuse bol celkom voľný. Oficiálny budíček bol tak okolo jedenástej, ale všetci už boli hore oveľa skôr. Cestovali, spali a žili viacmenej v drobnom vagóne, ktorý bol z vnútra neporovnateľne väčší. Technológia britských sci-fi seriálov, ale to k tomuto príbehu nepatrí. Bol to veľmi zaujímavý vagónik. Dokázal jazdiť aj bez koľajníc, ale ani k tomu sa nemienim vyjadrovať. Je to súčasťou Borisinej tajnej identity, o ktorú sa nedelí s nikým. Po raňajkách, o ktorých prípravu sa každý de§ stará niekto iný, je čas na hľadanie zákazníkov a divákov. Potom už je relatívne voľno a každý trávi svoj voľný čas spôsobom, akým sa mu zachce.

Monika ho využila na bližšie spoznanie spolubývajúcich. Najskôr vošla do izby, ktorá patrila Miške. Vošla bez zaklopania a kamarátka sa na to nesťažovala. Už si zvykla na nenaplánované vtrhnutie nováčika. Miška odložila mobil spred ksichtu a začala sa sústrediť na návštevníka.

"Neruším?" vošla s ťažkou pokorou v hlase.

"Nie, akurát som rozmýšľala čo so svojím životom," zasmiala sa.

"Takže si teraz voľná?"

"Asi áno, potrebuješ niečo?"

A tak ju Monika požiadala o prevedenie po Vagóne. Začali v izbe, ktorá patrí Matúšovi. Pred vstupom zaklopali. Na veselé "ďalej!" vstúpili a ocitli sa v miestnosti, ktorá aj napriek tomu, že bola uprataná, pôsobila mierne chaoticky.

"No čo, ženy, čo vás privádza do mojej tajomnej komnaty?"

"Tuna Monička nemá tvoj mail a preto ťa nemôže zaspamovať otázkami z tvojho osobného života," poťapkala nechápavú dievčinu po rameni.

"Čo? Ja som chcela iba... joj, ahaaa!" zasmiala sa.

"Tak si pekne sadni, lebo to, čo ti teraz poviem, navždy zmení tvoj život!"

A tak sa Monika poobzerala, aby našla niečo, na čo by normálny človek položil svoj sedací sval. Útočisko našla jedine u posteli. A Matúško spustil.

"Volám sa Matúš, mám rád... no, čo mám rád? Fascinujú ma víly," žmurkol na Mišku, "drobný hmyz a ľudská psychika. Maminka hovorí, že som zázračné dieťa so špeciálnymi schopnosťami. Dodnes som ich asi neobjavil. Nemyslím, že sú tak jednoducho dofinovateľné ako tie tvoje. Mimochodom, som tvojím obrovským fanúšikom už asi tri dni!"

"Počkaj," prerušila ho zvedavá osôbka, "maminka hovorí?"

"Matúš je Borisin syn," pošepkala Miška Monike.

"Jáj, ty si to nevedela?" zasmial sa a potom sa vážne pozrel na Moniku, "a ty čo? Kto si vlastne zač?"

A Monika sa s Matúškom podelila o svoj životný príbeh. V rozprávaní ju ale prerušilo duté klopanie na dvere. Hádajte kto ich znova prerušil.

"Vy nie ste normálni," zavrčala Eva.

"Máš s niečím problém, Evžen?" pozrel na ňu Matúš.

"Skapínam tu hladom, prídem do kuchyne a tam nič," chvíľka na výmenu nechápavých a mierne obviňovacích pohľadov, "pošlite dokelu niekto tú novú variť!"

Monika sa chytila za hlavu, "Hííí! Ja mám dnes jedlo? Och, prepáč Evi, keby som to vedela, tak už... ja som nechcela, už idem!"

"Idem s tebou!" zvolala Miška a odišli spolu od Matúša, ktorý ostal v izbe s votrelcom.

"Čo má za problém?" šomrala Miška, keď prechádzali jedálňou.

"Neviem, ale už mi to celkom lezie na nervy."

V kuchyni ich prekvapil pre zmenu ďalší člen tejto zaujímavej crew.

"Oh, toto je Arnold, náš osobný silák," zavtipkovala Miška a usmiala sa na vysokého človeka.

"Ja som Monika, teší ma!"

"Viem," odpovedal a vrátil sa k študovaniu svojho mobilu.

"Môžem sa ťa niečo spýtať?" drgla do Moniky, "ako vlastne fungujú tie tvoje... no, to, čo máš? Borisa hovorila niečo o tom, že vytváraš nekontrolovateľné požiare."

"Nie je až tak mimo," olizla si pery, "zo začiatku to tak bolo, ale časom sa mi to podarilo celkom ovládať."

Vytvorila podobnú hyperaktívnu choreografiu, ako vtedy v izbe a vytvorila oranžové ohnivé jazyky, čím získala aj Arnoldovu pozornosť.

"Skvelé, to ti pomôže pri varení," poznamenal a prvýkrát sa na ňu usmial. Monika mu úsmev opätovala a pustila sa do tvorenia obeda pre hladujúcu Evičku.

- Finn