Once Upon a Ship |SK|

Časť bez názvu 9

Monikina večera mala obrovský úspech u všetkých v cirkuse. Dokonca až taký, že sa Borisa rozhodla spraviť z nej hlavnú kuchárku. Viacerých to potešilo. Samozrejme, že protestovala Eva, ale to len z toho dôvodu, že mala chuť do niekoho rýpať a Monika bola najvhodnejší cieľ. Po jedle sa všetci pobrali späť do svojich kabínok a Arnold sa ponúkol, že Monike pomôže s upratovaním kuchyne. Chcela to urobiť Miška, ale akosi vytušila, že tento silák má nejaké plány.

"Prečo si sem prišiel ty?" spýtala sa Monika keď mu podávala umytý papier.

"To nechceš vedieť," odpovedal jej.

"Prečo? Hanbíš sa predo mnou?"

"Nie... áno.... no nie.... akože hanbím sa za to, čo som urobil," odložil tanier do poličky.

"Neboj sa, nebudem ťa odsudzovať," usmiala sa naňho a podala mu pohár.

"Fakt radšej nie," krútil hlavou naďalej.

"No tak! Arnold," pozrela naňho vážne a zároveň starostlivo.

"Prečo to tak veľmi chceš vedieť?"

"Lebo som s vami už a rada by som niečo vedela o svojich spolubývajúcich."

Arnold ťažko vzdychol a previnilo sa na Moniku zahľadel.

"Borisa ma našla," pozrel do zeme, "bolo to dávnejšie. Nie som tu dlho, možno o mesiac a pol dlhšie ako Eva. Bol som stratený a nič som si nepamätal. Mysleli sme si, že je to kvôli nejakej nehode ale ja nemám nijaké jazvy. Preto som rád, že sa ma ujala Borisa, lebo by som nevedel čo so sebou a pravdepodobne by to so mnou neskončilo práve najlepšie."

Chvíľu čakal na jej reakciu. Dostala sa mu čoskoro. Monika odložila mokrý riad, stiahla si gumené rukavice a objala ho. Arnold na moment stuhol a potom ju objal aj on. Páčilo sa mu to. Odrazu pocítil čosi nepríjemné na svojom chrbte. Pálilo to.

"Ehm... Monika? Horíme..." prekonával bolesť a tupo sa smial.

Dievča sa okamžite odtiahlo a vyslobodia Arnolda. V miestnosti bolo cítiť spáleninu.

"Prepáč! Nechcela som!" sťažovala sa a panikárila. Zahanbene sa otočila k drezu a drhla aj bez rukavíc.

Arnold chvíľu na ňu vyčítavo pozeral. Nechcel aby sa tento ich rozhovor ukončil. Preto nabral odvahu a vyhrabal zo seba.

"Monika?" škrtilo to.

"Áno?" otočila sa a naďalej sa tvárila previnilo.

"Vieš, ono..." nevedel zo seba vytlačiť, "myslím... rád by som ti niečo povedal."

"Tak hovor," usmievala sa ale bolo badateľné, že znervóznela.

"Od vtedy, čo si prišla..." Monike zmizol z tváre úsmev a on vytušil, že on ten pravý nebude, "sú večere geniálne!"

Som zbabelec, najväčší zbabelec, nadával si v duchu. Neskrývajúc si vydýchla.

"Ďakujem ti," usmiala sa a krútila hlavou, "som rada, že vám chutí. Občas sa mi stane, že niečo pripečiem, ale tentoraz sa mi celkom darilo."

"Hej, to je pravda," nasilu sa smial, "ja... ja už musím, prepáč, že ti nepomôžem. Zavolám ti Mišku ak ti to pomôže."

"Dobre, utekaj a nemusíš ju volať, už to skoro mám."

Vybehol z kuchyne na chodbu a ani si nevšimol Evu, ktorá ich oboch statočne a odvážne stalkovala. Zatvoril sa v izbe a ťažko prekonával chuť plakať. Od chvíle, čo ju zazrel. Sledoval ju pri varení, pri hrách, pri cvičení, neustále na ňu myslel. Od prvého momentu na ňu nemohol prestať myslieť a dúfal, že mu to bude aspoň z časti opätovať. Jej viditeľný nezáujem ho zničil. Zaspal.

Ráno si Borisa zvolala "rodinnú poradu", kam prišli všetci až na Arnolda.

"Kde je?" zaujímala sa Borisa, keď neprichádzal ani po polhodine. Všetci boli z toho rozčúlení až na Moniku, ktorá sa oňho bála, "Evka, prosím, bež sa za ním pozrieť."

"Prečo ja?" protestovala.

"Lebo."

S povzdychnutím sa postavila od ostatných a odpochodovala zo spoločenskej búdky. Pár krát zaklopala na dvere pohrešovaného chlapa.

"Arnold!" zvolala. Neodpovedal jej, tak znova zaklopala. Žiadna reakcia naďalej, "Borisa ťa zháňa! Vylez odtiaľ!"

Ale Arnold nevychádzal. Eva pokrútila nervózne hlavou a otvorila dvere. Uvidela niečo, čoho sa všetci báli (až na ňu, ju osudy ostatných ľudí nezaujímajú... teda až na toho jedného... ). Neuvidela nič. Respektíve nikoho.

Izba bola prázdna a okno dokorán otvorené. Uvedomila sa, čo sa práve udialo. Arnold kapituloval a ušiel. Eva, miesto toho, aby šla späť za svojimi ľuďmi, chvíľu stála a rozmýšľala. V hlave sa jej rozsvietilo a dostala geniálny plán, inšpirovaný Arnoldom.

Ticho zavrela dvere od izby a po špičkách (vyzerala hrozne komicky... už teraz sa za ňu hanbím) sa priblížila k oknu. Nedočiahla, preto si vzala stoličku a postavila sa na ňu. Keďže to je Eva, nikoho neprekvapí, že sa hneď na to zdrúzgala na zem. Vedela, že sa o nej už v spoločneskej miestnosti špekuluje, preto sa rýchlo postavila a podarilo sa jej vyskočiť von. Vypadla z vagónu na cestu (podotýkam, že Borisin cirkus nepotrebuje koľajnice) a skuvíňala od bolesti.

Potom sa znova vystrela a chaoticky sa poobzerala. Bola von. Konečne.

Pokojne kráčala po parkovisku a uvažovala nad svojou budúcnosťou, keď v tom začula akési šuchotanie. Preľakla sa. Bála sa, že to môžu byť jej "kamaráti" z cirkusu, preto sa rozbehla. Odrazu zazrela pohrešovaného!

"Arnold!" zastavila sa. Chlapec sa na ňu pozrel, pokrútil hlavou a rozbehol sa. Ona sa vydala za ním, "stoj!"

Ale on ju ignoroval (ako všetci, samozrejme...). Evka sa ale nevzdávala a naďalej ho prenasledovala (stalkovanie patrilo odjakživa k jej úchylkám). Pár krát ho stratila z dohľadu ale nakoniec on sám dobrovoľne zastavil. Eva si ani neuvedomila, ako strašne je vyčerpaná. Padla od únavy na zem a sledovala, ako Arnold vchádza do akejsi krčmy.