NIE KAŽDÁ LÁSKA MÁ ŠŤASTNÝ KONIEC

TAK TAKTO VYZERÁ MAČACIA DUŠA

Počlula som vrčanie a mňaučanie.

,,Leonie poďme. Niečo počujem" povedala som a išli sme za zvukom. V kruhu stáli vlkodlaci a v strede sedela vystrašená mačka.

Premenili sme sa v mačkolačky a ja som zasyčala. Všetci upútali pozornosť na nás.
,,Uteč!" skríkla som na mačku a ona chcela ujsť, no jeden ju chytil za kožuch a zdvihol nad zem.

,,Pusti ju!" zavrčala Leo.
,,A prečo by som mal" zaškeril sa. ,,Lebo som povedala" zasyčala a rozbehla sa k nemu. Postavila sa na zadné a škrabla ho cez oko. Iba zaskučal, no mačku nepustil.

Premenila som sa naspäť na človeka a Leo tiež. Potom sa zmenili aj vlkodlaci. Bol tam aj Jack. Zradca. Iba tá mačka nie. Asi je normálna.
,,Zradca" zasyčala som, aby ma nebolo počuť.

Zrazu ma začala bolieť hlava. Nedá sa to nazvať, že ma bolí. Bol to taký noepísatieľný pocit. Zavrela som oči a predo mnou bol čierny obraz a na ňom biela siluleta mačky, ktorá sa metala najviac, ako mohla.

Predstavila som si človeka ako hladká mačku. Snažila som sa ju poslať a zrazu mi zmizla z hlavy. Hneď na to som videla bielu siluletu mačky, ako pradie.

Pre boha. Ja sa viem rozprávať so skutočnými mačkami. Možno iba s touto. Ale keď sa toto skončí, poviem to Leo.

Otvorila som oči a Leo na mňa vystrašene pozerala, či sa mi niečo nestalo. Ja som len hodila rukou, že som v pohode.

Obe sme sa pozreli na nich. Jeden vytiahol nôž a zapichol ho do mačky a hodil ju preč.
,,Nieeeeeee" skríkla som a oni iba so smiechom utekali preč.

Rýchlo som pribehla k mačke. Vlastne ku kocúrovi. Bola noc a preto som sa snažila zapojiť mačacie schopnosti.

,,Leo, sprav prosím hlbokú dieru" povedala som a už som kocúra držala v rukách.

Položila som ho do diery a zrazu z neho vyšlo svetielko (obrázok).Od čiernej až k svetlo modrej, potom fialová, oranžová, znovu modrá a na koniec žltá. Svietilo to silno.

,,Vidíš to aj ty?" spýtala som sa.
,,Áno. Čítala som o tom. Vraj mačacia duša" povedala no oči z toho nespustila.

Lietalo to pomaly a približovalo sa to ku mne. Zrazu to do mňa vtrhlo a ja som si chytila hlavu. Strašne to pišťalo. Zatackala som sa a padla na zem. Zavrela som oči a videla toho kocúra. Stále radosť. Tá siluleta tam poskakovala. Bolo to veselé. A zrazu spadla na zem. Tiekla z nej krv. Ako vodopád. Nechcela prestať. Kocúr pomaly chudol.

,,Nie! Prestaň! Spomaľ!" kričala som a prudko otvorila oči. Nado mnou stála Leo a triasla so mnou.

,,Katie! Katie! Preber sa, Katieeee!!!" hučala na mňa s vystrašenou tvárou.
,,Nič mi nie je" povedala som a postavila sa.

Zavrela som oči a nútila som dušu, aby vyletela von. A zrazu som sa uvoľnila. Otvorila som oči a predo mnou bola duša. Vletela do kocúra a on zamraučal. Vyskočil a začal sa mi obšmietať okolo nôh, akoby vedel, že som mu vrátila život. A možno to naozaj vedel.

,,Katie. Ty si mu vrátila život!"
,,Ja viem" uškrnula som sa.
,,To je úžastné"
,,Nechám si ho" povedala som a dvihla ho na ruky.
,,Budeš sa volať Mortimer" povedala som mu a on zapriadol.

,,Leonie, je normálne, aby som sa rozprávala s mačkou?"
,,No áno. So mnou sa rozprávaš"
,,Nie nie. S normálnou mačkou. Ako je Mortimer"
,,Počkať čo? S normálnou mačkou? Tak to neviem. Ešte som o tom nečítala. Ale zdá sa mi, že sa to nedá. A si si istá?"
,,Áno, ukážem ti to"

Zavrela som oči a Mortimerovy som rozkázala, aby spravil 5 kolečiek okolo mňa a potom zamraučal, keď mu poviem teraz.

,,Takže 5 kolečiek okolo mňa a potom musí zamňuakať" povedala som a Leonie dvihla obočie, lebo sa ani nepohol.

Položila som ho na zem.
,,Teraz" povedala som a spravil to, čo mal. Leo len nemo pozerala na Morta.
,,Šikovný" povedala som a poškrabkala som ho za ušami.

,,Čo to..."
,,Ja viem. Ale ja sa rozprávam s mačkami. Skús to" povedala som a ukázala som jej, ako to robím.

Zo začiatku si verila. A po čase si myslela, že je to blbosť. Ale mne verila. Myslela, že som výnimočná.

,,Inač prečo si Jackovi neodpustila. Dúfam, že nie kôli mne" povedala, no stále sa nevzdávala.
,,Nie. Ale proste je to moje rozhodnutie"
,,Mala si nejakých chalanov?"
,,Áno"
,,A koľko?"
,,Dvoch"
,,Ja som nemala žiadneho. A to len kôli tomu, že som sa bála. Nechcela som, aby niekto vedel o mojich schopnostiach" usmiala sa a ja som ju bojala.

,,Skús to, a uvidíš. Možno budeš mať štastie, a ty si ho aj zaslúžiš. A prečo sa vlastne musíme schovávať?" spýta som sa.

,,Lebo tvojich rodičov chceli za to zavrieť. Robili to nelegálne. A teraz hľadajú teba. Si ich dcéra. A mňa. Ich prvý pokus. Oni chcú tie gény. Chcú, aby sme šli na výskumy"
,,A odkiaľ to vieš?"
,,Moji rodičia mi to povedali. A ja som sa odsťahovala" povedala.

,,Takže sme zatiaľ v nebezpečí" zisťovala som.
,,Áno" vzdychla si.