NIE KAŽDÁ LÁSKA MÁ ŠŤASTNÝ KONIEC

MOJA KAMOŠKA SI NEDÁ POVEDAŤ, ABY NEHOVORILA, ČO SOM!

Riaditeľ si zavolal Jacka a Arianu. Čo tí dvaja robia tu? Síce viem, že som Jacka videla na letisku, ale aj tak.

,,Takže, a teraz vám nováčikom dáme len dva týždne školy, ostatný budú musieť vydržať až do konca" usmial sa riaditeľ.

,,Takže, čo budeme robiť?" spýtala sa Lottie.
,,Však je piatok" uškrnula som sa.
,,Pravda..." uvažovala Leo.

Už-už som sa šla postaviť, keď zrazu zvolali ďalšie meno.
,,Ryan Becker" zvolal riaditeľ a ja som stuhla ,,zagratulujte mu za najlepšieho účastníka školy" dopovedal.

,,Upír?!" zvrieskla som. Všetci na nás pozreli.
,,Ľudia" vypísklo jedno dievča a ukázala na nás prstom. Všetci zhíkli.

,,Nie! To nie! Fajn, nie sme upíri, ale to neznamená, že sme ľudia!" vykríkla Lottie a vyskočila zo stoličky.
,,A čo ste?!" vkríka opäť.
,,To nie je postatné" vyštekla Leo.

,,Hej, ukľudnite sa! Všetci! Nie sú to ľudia a vy prestante" zavrčal riaditeľ a ja som sa uškrnula. Vlci a mačky vs. upíri. Sutaz: Rozhodnutie riaditeľa. 1 - 0.
Hahá...

*****

Prišla som ku skrinkám a odomkla si ju. Vytiahla som mobil a zamkla ju. Ešte som počkala Lottie a Leo a šli sme sa trochu pozrieť po okolí.

Vonku bolo až príliš teplo. Chrbtom ruky som si utrela pot z čela a vydýchla. Zrazu za mňa upreli pohľady Lottie a Leo.

Otočila som hlavu a tam sa vyškieral Ryan.
,,Hej. Nechaj nás na pokoj" vyštekla som po ňom.
,,Ale, ale. Nepáči sa ti, že som upír, maličká?" uškrnul sa.

,,Nehovor mi maličká!" zavrčala som.
,,Ale ty si maličká"
,,Za to, že som nízka, neznamená, že má musíš oslovovať maličká" odvetila som. Snažila som sa upokojiť, aby som na neho nevyskočila a trošku ho nedoškriabala.

Zrazu ma chytil za krk a začala si ho obzerať. Mohla som sa mykať ako koľvek, bol silnejší. Už-už vyceroval tesáky, keď zrazu odo mňa odletel, no pri tom mi mobil vypadol z ruky.

Obzrela som sa a tam stál vlkolak. A áno, na pozemkoch školy sa môžeme premieňať. Ale kto to bol, netuším. Premenil sa naspäť a stál tam Henry.

,,Dík" zamrmlala som a zdvihla telefón zo zeme. Mal rozbitú obrazovku.
,,Héj! Nebol najlacnejší! A skoro si ho rozbil!" zavrčala som.

,,Tak ja ti zachránim kožu, a ty mi tu budeš nadávať, že som ti takmer rozbil mobil! Fakt milé od teba" hral Henry urazeného a ja som sa zasmiala.

Ale čo som od neho nečakala, ignoroval moje otázky, na blbé poznámky ani nezavrčal, no proste sa so mnou nerozprával celý deň. Katastrofa!

*****
Zrazu sa zdvihol od stola Henry a išiel otvoriť. Bolo počuť privítanie. Zrazu do kuchyne vbehol Jack. Grrrrr.

,,Jéj, čaute!" privítal nás.
,,Ahoj" odzdravila ho podráždene Leo.
,,Takže, ak vám Henry nehovoril, som jeho kamoš. Som Jack, niektorý ma nepoznajú" uškrnul sa a ja som prevrátila očami.

,,Vedela si o tom?" spýtala som sa mojej kamošky.
,,Nó... Ono to... Heej, ale... Henry povedal, že... Nó... No, hej, vedela, ale Henry povedal, že..." habkala Leo a ja som ju prepaľovala pohľadom.

,,Čo? ČO Henry? Či on za všetko môže?! Veď už to povedz!" strácala som trpezlivosť.
,,Henry povedal, že ti to nemám hovoriť. Áno, Jack nás chcel zabiť, ale nie dobrovoľne. Jeho skutočný otec zomrel na jednu chorobu, takže Jack ho už nemusí počúvať" dokončila svoj monológ a ja som si ju nedvôverčivo prezrela.

,,Vážne? A prečo to musel robiť nedobrovoľne?" nadvihla som obočie.
,,To kôli tomu, čo bolo pred tým. Pred tým, ako zistil, že je vlkodlak. A nie, nepoviem ti jeho život pred tým. Prečo? Lebo sa to aj tak raz dozvieš. Zistíš to sa sama. Nechcem ti hovoriť dopredu, aké schopnosti má
Mes-" nedokončila, lebo som jej ústa zakryla rukou.
,,Psssst. Nikomu nehovor, čo som, jasné?" varovala som ju. Prikývla a ja som ju objala. Prekvapene na mňa pozerala, však teraz som sa s ňou hádala, ale nakoniec mi ho opätovala.

,,Prosím, povedz mi to" zaskučala som.
,,Tak ma neprerušuj" uškrnula sa a odtiahli sme sa. Prikývla som a Leonie spustila svoj monológ:
,,Takže Jack patril do rodiny, ktorá bola na seba pyšná. V škole nebol vynikajúci a rodičia sa na neho hnevali. Vykopli ho z domu a býval na ulici. Potom jeho matka vyhodila jeho otca z domu a oni sa stretli. Jeho otec si našiel prácu ako doktor v našej škole. Potom mu nejakí ľudia dali návrh, že ak nás chytia, dostanú veľa peňazí. Samozrejme Jack odmietal, no nakoniec to musel urobiť, inak by ho zabili. No potom jeho otec zomrel, tých ľudí našli a zabili. Však Amerika. No a potom to už nemusel robiť, a presťahoval sa sem. Koniec!"

,,Fúúúha! J-ja som to nevedela.
P-prepáč" vykoktala som sa obímla Jacka. Stisla som ho silnejšie.
,,Uškrtíš ma!" povedal priškrteným hlasom.
Odtiahla som sa.
,,Odpustíš mi?" smutne som sa usmiala.
,,Áno, ale budeš ma musieť mať naozaj rada" usmial sa a ja som prikývla.

,,Prečo ste mi to nemohli povedať?" spýtala som sa.
,,Neviem. Nemala som ti to povedať. Však som ti nechcela hovoriť schopnosti dopredu" zaskučala Leonie.
,,A čo vlastne je Katie?" spýtal sa Henry.
,,Koho schopnosti sa nemajú prezrádzať pred dotyčným? Však predsa Mesa-" znovu som jej prikryla ústa rukou.
,,Nepovedala som ti to dosť jasne? Mám ti to zopakovať?!" zavrčala som. Ona iba prikývla.

,,Neviem. Nie som knihomol ako ty a tento predmet sme začali len tento školský rok. Vraj sa tieto veci o nás budeme učiť až na konci tohto školského roku" uvažoval Henry.

Jack si ľahol na gauč, lebo sa rozhodol, ze bude bývať u Henryho a kľudne bude spať aj na gauči. My sme šli spať tiež. Po chvíli som zaspala.

No, tak Katie to konečne vie! Sláva! Tešte sa na ďalšiu. Ja sa neviem dočkať, kedy aktualizujem poslednú kapitolu, aj keď to píšem a nemám to vôbec predpísané, koniec je jednoznačný. Nepoviem vám ho, to nie! Ale nejdem sa tu vykecávať. Mimochodom, píšem nový príbeh Invisible, tak by ste si ho mohli prečítať.

Vaša

*kikusa* :3