O 2 týždne neskôr:
Odkedy Jack zomrel som toho moc nenahovorila. Iba Áno, Nie, Asi, Hej, Možno, Uhm, Super... Jedla som iba obed a to aj tak len malé mäso, aby som nezahynula od hladu, aj keď som vedela, že čoskoro umriem. Dobrovoľne...
Celé dni som sa utápala vo svojich myšlienkach. Teraz je okolo 17-tej a ja sa hodím o 21:00 z veže, ktorá je podobne veľká ako tá naša v starom meste, keď som ešte nevedela, že nie som úplný človek.
Sranda bola, že Leo a Liam sa dali dokopy, Lottie a Henry tiež. To len ja som zbabelá povedať niekomu Milujem ťa. Mala som chuť sa smiať a plakať. Namiesto toho, aby som sa z toho dostala a zabudla, som to riešila jednoduchším spôsobom. Je mi zo mňa zle.
Sedela som na gauči a neprítomne hľadela do telky. Poviem im, že idem spáchať samovraždu, alebo len poviem, že idem na vežu a bola to nehoda? Budem žiť v klamstve alebo aspoň z niečoho budem mať dobrý pocit?
Poviem im to. Nechcem sa trápiť večne. Po dlhom rozmýšľaní som sa rozhodla. Poviem im to. Bolo 20:46. Mám len 14 minút!
,,Leo?" ozvala som sa po dlhej dobe sama.
,,Áno? Čo potrebuješ?" pribehla ku mne.
,,Neviem, ako vám to mám povedať. No... Chcem ukončiť svoj život" chabo som sa usmiala.
Leonie sa do očí natlačili slzy.
,,Je to vtip, že? Povedz, že je to vtip! To nesmieš, Katie!" rozplakala sa.
,,Leo, ty a Liam ste šťastný. Lottie a Henry sú šťastný. Tak prečo by som nemohla byť šťastná aj ja?"
,,K... Kat... Katie. Prosím" zašepkala. No ja som len záporne pokrútila hlavou.
,,Mám vás moc rada. Veľmi moc" smutne som na nich pozrela.
,,Keby si nás, mala vážne rada," začala Leo sklamaným hlasom,
,,neodišla by si od nás". A mala pravdu.
,,Vieš, niektorý ľudia sú tvrdohlavý. Ako ja"
Vyšla som z domu. Počula som iba ich plač a prosenie. Už by som sa vrátila a povedala, že je to len hlúpy žart, keby som si nespomenula na Jacka. Nie. Nie! Musím zomrieť. Osud mi to nariadil!
Prišla som pred vežu a bez dovolenia som vošla do výťahu. Boli takí unavení, že si ma ani nevšimli. Stlačila som najvyššie poschodie, čiže 1459. Výťah šiel mega rýchlo, a musela som sa držať rúčky, až mi obeleli hánky. Ešte sa aj sekal.
Keď som konečne vystúpila, bola tam len jedna miestnosť. Vošla som dnu a rovno na balkón. Porela som cez zábradlie a videla som kopu ľudí.
Postavila som sa na zábradlie a roztiahla ruky, aby som udržala rovnováhu. No chcem zomrieť takto? Nie. Som ochotná takto zomrieť, len aby som sa nemusela trápiť kvôli chlapcovi, ktorého som milovala z celého srdca? ÁNO!
Bolo posledné, na čo som pomyslela a už som sa rútila v ústrety smrti. Najprv mi z toho náhleho tlaku skoro vybuchli uši, ale neskôr som si zvykla. Bol to úžasný pocit. Poslednýkrát som sa premenila na vlka a zažila ten pocit sili. Keď ma Gwaed premenil na Mesačného Vlka, netušil, že mu čoskoro zdochne.
Heh. Švihnutý ľudia robia švihnuté veci. Akurát, že ja nie som človek. Aspoň nie úplný...
Premenila som sa naspäť a pozrela pod sebou. Zem sa zväčšovala a približovala. Možno sa uvidíme. Jack. pomyslela som si. Zem som mala asi 5 metrov podo mnou, keď moje telo na sekundu ochrnulo. Keď zrazu tma, nič...
Ešte som akoby videla na desať sekúnd uvidela ako duch svoje telo. Bola som vlk, a až vtedy som si uvedomila, čoho sa báli. Labky som mala pokryté
krvavo-červenou srsťou a celé telo uhľovo-čierne. Zo spodu akoby som horela, a keď mi spálilo celé vlčie telo, ostala som tam ja. Obyčajné dievča, Katie Colinsová.
Obraz sa mi rozmazal a ja sa som na večnosť zmizla zo sveta.
Ahooooooooojte,
Katie nám umrela aj s Jackom. Niektorí má budú chcieť zabiť, lebo som sľúbila, že Katie a Jack budú spolu. No, čo už :D. Ešte bude poďakovanie.
*kikusa* :3
BẠN ĐANG ĐỌC
NIE KAŽDÁ LÁSKA MÁ ŠŤASTNÝ KONIEC
Ngẫu nhiênKatie, normálne dievča, ktorej rodičia zomreli, keď mala 8 rokov. No keď sa o sebe dozvie pravdu, bude musieť svoje tajné schopnosti ovládať. No čo sa stane, keď sa zamiluje a bude schopná vymeniť svoj život za ten jeho.
