Beware of Sarcastic Boy

7. (Prvá časť) Som blázon? - Hailey

Som tak unavená, že ledva kráčam ku autu. Prajem si aby tento deň zbehol rýchlo a nepodarilo sa mi zaspať na hodine. Potom si spomeniem, že dnes máme test z matematiky a mám chuť hodiť spiatočku domov. Povzdychnem si a nastúpim do auta. Dnes je vonku hmla a vlhko. V noci muselo pršať. Prekvapivo mám také počasie rada. Zdá sa mi, že všetko pôsobí tajomnejšie a temnejšie.

Zaparkujem na parkovisku, zoberiem si veci a idem ku škole. Všade je ešte plno študentov. Niektorí sa rozprávajú v skupinkách. Miu ani Timona zatiaľ nikde nevidím. Sadnem si na lavičku a vyberiem si učebnicu biológie. Opakujem si minulú látku a pozerám či niekde neuvidím tých dvoch, ale bezvýsledne. Areál školy sa začína vyprázdňovať a tak sa rozhodnem že radšej pôjdem tiež. Idem ku mojej skrinke a odložím si mikinu. 

Zazvoní a tak mierim k učebni biológie. Trieda je už spola obsadená. Sadnem si úplne dozadu. Dnes nemám náladu aby sa na mňa upriamovala pozornosť. Za chvíľu sú v triede aj poslední študenti a učiteľka vojde ako posledná. Vôbec nevenujem pozornosť jej výkladu, len si opisujem krátke poznámky čo napísala na tabuľu. Hodina ubieha smrteľne pomalým tempom.

Keď konečne zazvoní, pozbieram si veci a vyjdem z triedy.

„Hailey!" Otočím sa za zvukom môjho mena. Samozrejme je to Mia. Šinie sa ku mne a vôbec si nevšíma nahnevané dievča čo práve udrela do ramena.

„Dnes to bol úplný zhon. Zaspala som a tak ma musel Timon čakať dlhšie. Našťastie sme ešte stihli zvonenie." Určite Mia vstala ešte skôr ako ja ale ona potrebuje minimálne hodinu kým sa dostane von.

„Keď už spomínaš Timona kde je?" Išli sme zo školy vonku kým nám skončí prestávka. Vonku ešte sále bolo šero a mokro.

„Tréner všetkých zdržal. Pozajtra majú zápas takže im potreboval niečo povedať."

„Ach jasné, Tim mi už o tom vravel ale nejako mi to vypadlo."

„Pôjdeš na zápas, však?" Väčšinou chodíme spolu ale občas mi do toho príde práca v zoo. Tento týždeň mám našťastie skoro celý voľný.

„Áno, nebudem mať nič na práci." Len Mia z nás nemá brigádu. Vraví , že práve teraz ju nepotrebuje.

Zazvoní na hodinu a ideme spolu na dejepis. Je to predmet, ktorý mám najmenej rada. História ma nikdy veľmi nebavila. Sadnem si ku oknu a Mia do lavici vedľa mňa. Vonku začína mrholiť. Deň ako stvorený na prežitie doma so šálkou teplého čaju.

„Ach, nie! Dúfam že sa viac nerozprší." Šepky hovorí Mia. Mne by to ani veľmi nevadilo. Už veľa krát som išla cestou v daždi. Samozrejme by to bolo iné, keby som sa neprezliekla hneď ako prídem domov do suchého oblečenia.

Nasledujúce hodiny prešli pomerne rýchlo a konečne máme poslednú hodinu Chémie. Vojdeme do chemickej učebne. Na každom stole sú už pripravené nejaké skúmavky a preparačné sklíčka. Určite budeme robiť nejaký pokus. Zamierim dozadu a vyložím si učebnice. 

Mia si sadne predo mňa, otočí sa a povie. „Dúfam, že to neskončí ako minulý chemický pokus." Zatvári sa trochu zdesene a ja sa zasmejem. Asi pred mesiacom Mii vybuchla skúmavka a mala pofŕkané celé oblečenie. Všetci sme sa začali smiať nad Miinim komickým výrazom keď si uvedomila že si zničila šaty. Celý deň bola potom mrzutá. Našťastie sme neskôr prehovorili Miu aby išla vonku so mnou a Timon a on ju rozveselil.

„To. Vôbec. Nie. Je. Smiešne." Hovorí a na každé slovo dáva podráždený podtón. To ma rozosmeje ešte viac ale snažím sa to zamaskovať.

„Jasné. Že nie." Poviem čo najviac vážne.

Do triedy vojde učiteľka Howardová . Je to postaršia dáma s obrovskými okuliarmi a krátkymi blond vlasmi s pár šedinami. Vždy nosí čudné kostýmy ako aj dnes. Položí si pár pomôcok na lavicu.

„Som rada že vás môžem potešiť dobrou správou hneď na začiatok. Zajtra bude škola zatvorená kvôli veľmi dôležitej porade." Hneď ako učiteľka dohovorí, všetci si začnú šťastne šepkať. Aj mňa táto správa poteší.

„Takže teraz budeme pokračovať v pokuse, ktorí sme nedokončili minulý týždeň. Otvorte si zošity a opíšte pokyny z tabule." Triedou sa ozve šum otvárania zošitov a tichá konverzácia medzi študentmi. Znudene začnem opisovať poznámky. Po desiatich minútach som už v polke.

„Ahoj." Kto to povedal? Otočím sa ku lavici vedľa mňa a takmer odpadnem. Je to Nathan! Hlavu si opiera o ruku a pobavene sa usmieva. Čierne vlasy má ledabolo porozhadzované a pár prameňov mu padá do očí. Zízam na neho ako keby som videla šaša s tromi hlavami. Jeho úsmev sa prehlbuje, asi si užíva moje onemenie.

„A-Ako? Pr-rečo? Ako s-si sa sem dostal?" Kokcem tichým hlasom.

„Asi mi neuveríš ale pričaroval som sa sem."

„Čože? Hovor vážne!" Trochu zvýšim hlas a pár študentov sa otočí. Vidia ako sa nakláňam k Nathanovi. Vtedy si uvedomím že ho nevidia pretože na mňa pozerajú ako na pacienta na psychiatrii. Zahanbene sa otočím ku svojim poznámkam. Keď sa otočia naspäť, pošepkám Nathanovi. „Robíš zo mňa blázna. Pre čokoľvek si prišiel tak odíď ak nechceš aby ma odviedli ako šialenca, čo sa rozpráva sám zo sebou!"

„Nevrieskaj po celej triede a bude to okej."

„Ako nemám vrieskať keď vidím postavu zo sna!"

„Nie som zo sna, len ma to nenecháš vysvetliť."

„Ak si si nevšimol , teraz nie je najvhodnejšia chvíľa na rozhovor. Mal by..." Preruším sa uprostred vety, pretože sa ku mne otočí Mia.

„S kým sa to rozprávaš?" Opýta sa zmätene.
„S nikým. Len si čítam poznámky." Usmejem sa ale vyzerá že mi neuverila. Nechá to tak a otočí sa. Myslím, že budem mať čo vysvetľovať. Obzriem sa po Nathanovi ale nikde nie je. Asi vážne začínam strácať rozum. Je skutočný asi ako hmla. V jednej chvíli tu je a potom už nie. Všimnem si že niektorí už skoro majú pokus hotový, tak sa rýchlo pustím do práce.

Keď zazvoní, príde ku mne Mia.

„Dnes si nejaká čudná. Stalo sa niečo?"

„Ale nie, nič. Len som fakt unavená." Pretriem si oči. Skoro už všetci vyšli z triedy von a tak ideme aj my. Chodbou sa ozýva vrava študentov.

„Aha, tam je Tim." Kráča k nám a má oblečené voľné slabožlté tričko s véčkovým výstrihom a čierne džínsy. Vždy sa mi páčilo aký má zmysel pre vkus. Jednoduchý a elegantný.

„Ahojte, tak čo, ideme na obed? Som strašne hladný." Usmeje sa na nás a poklepe si po bruchu.

„A ja som mala dojem, že si hladný stále." Kráčame chodbou a blížime sa k našim skrinkám. Asi by ma nemalo prekvapovať že o tú moju sa opiera Nathan. Keď ma zbadá, tak mi zakýva.

„Tak to nepopriem. No najviac mi chutia tvoje špagety." Povie sarkasticky Tim a prehodí si ruku cez moje ramená. Nathanovi zmrzne výraz a premeria si ho. Nad tým sa musím pousmiať. Zastavíme pred skrinkami ale tú moju nemôžem otvoriť pretože sa tam na mňa mračí Nathan.

„Dovolíš?!" Zamrmlem. Nathan sa s nechuťou posunie.

„Hovorila si niečo?"

„Asi je hluchý." Pozrie sa Nathan na Tima. Musím vynaložiť veľké úsilie aby som ho ignorovala a nespýtala sa ho čo má za problém.

„Nie, nič." A pomaly ideme do jedálne. 

Siedmu kapitolu rozdelím na dve časti pretože ju ešte nechcem ukončiť. :) Určite napíšte názor do komentu :D