Beware of Sarcastic Boy

11. (Druhá časť) Moja chorá myseľ ala cirkus Nathan

            Po ceste domou idem hore schodmi a Nathan ma nasleduje. Pred dverami zastavím a prudko sa otočím ku Nathanovi. „Ty, zostaneš tu. Musím sa prezliecť" Namierim naňho výhražne prstom. Usmeje sa. „Keď na to trváš." Zdvihne ruky na znak kapitulácie. Rýchlo sa prezlečiem a vhupnem do postele. Ľahnem si na bok a pozerám na dvere. Usmejem sa, Nathan tam určite čaká. „Už môžem?"

„Áno!" Zakričím. „ Hej, mala si ma zavolať."

„Možno sa mi nechcelo."

„Tak to ti neverím, nato som až príliš sexy." Zasmejem sa. Znovu si začne prezerať izbu ako keby tu už nebol. Ja sa zatiaľ pozerám z okna. Keď sa otočím na Nathana, v ruke drží nejaký papier a samoľúbo sa usmieva. Pozrie sa na mňa a úsmev sa mu ešte viac rozšíri ak je to vôbec možné. Vtedy mi dôjde, že musel nájsť moju vlastne jeho kresbu. Prudko roztvorím oči a vybehnem z postele. „Daj to sem!" Už to mám na dosah roku keď s tým Nathan ubzikne a zdvihne ruke.

„Takžéé, ty si ma kreslila?" Povie nadmieru pyšným hlasom.

„Nie! To je niekto iný!"

„Áno a kto iný sa tak na mňa podobá?" Pýta sa aj keď je zjavné, že mi neverí.

„Môj... môj...bratranec!" Počkať, mám bratranca? Ach, došľaka!

„No, musím povedať, že je naozaj pekný." Och, to je úroveň, chváliť sám seba. Ale túto hru môžu hrať dvaja.

„Ani nie. Je to arogantný debil." Vybuchne do smiechu.

„No asi máš pravdu. Ale teraz vážne, nevedel som, že tak dobre kreslíš. Asi to bude len dobrým modelom."

„Ale teraz mi to už vráť." Znovu sa po to natiahnem, ale je príliš vysoký.

„Až keď priznáš, že som to ja." Začínam sa pomaly červenať.

„Fajn, si to ty." S víťazím úsmevom mi vráti papier. Ukryjem ho do nočného stolíku pri posteli a znovu si ľahnem. Nathan tiež prejde ku posteli a zvalí sa na ňu až nadskočím.

„Asi si toho veľa v nemocnici nevyriešil, keď si pozeral kreslené rozprávky."

„Ale nerobil som iba to. Znova som videl mojich rodičov, vraj sa môj stav trochu zlepšil."

„No to je skvelé!" Nie skvelé, ešte lepšie. Zadívam sa do jeho hlboko sivých očí. A potom na jeho pery.

„To by si robiť nemala." Povie tichým chrapľavým hlasom.

„Čo?"

„Dívať sa na mňa tak. Potom ťa chcem ešte viac." Pohlavie sa mi bolestivo zovrie. Chcem ho tak veľmi ako vzduch čo dýcham.

„Nemôžem si pomôcť." Pošepkám. Cítim ako mi vlhnú oči. Nathan si to všimne a tiež posmutnie.

„Ale no tak, bude to v poriadku." Povzbudivo sa usmeje.

„Mal si už niekedy priateľku?" Ani neviem ako ma tá otázka napadla. Pobaví ho to. „Nie, nemal som ešte vážnu známosť." Zachmúrim sa. Čo tým chce povedať, že uprednostňuje vzťahy na jednu noc?

„Ako to?"

„Nikdy som nebol s dievčaťom dlhšie ako týždeň, nechcel som." Zachmúrim sa ešte viac. Je mi jasné, že s tým ako vyzerá si môže vyberať ale aj tak sa mi to nepáči. Všimne si môj vyraz a úplne vážne povie. „Ale s tebou...by to bolo iné. Myslím, že by som ťa nedokázal nechať ísť."

„Tak to sme asi dvaja." Usmejem sa.

„Teraz som na rade ja."

„S čím?"

„S otázkou. Aká je tvoja obľúbená farba?" Tým ma rozosmeje. „Vážne? Čo je to za otázku? Myslela som si, že sa ma opýtaš niečo iné."

„Tak čo...chcem o tebe vedieť každú maličkosť."

„Strieborná."

„Prečo práve strieborná?" Začnem sa prudko červenať a sklopím oči. Tak to mu určite nepoviem.

„To ti nepoviem." Z mojej reakcie je ešte viac zvedavý. Mojím tajomstvom mu zablikajú oči.

„No tak. Teraz mi to už musíš povedať." Nalieha.

„Takej farby sú tvoje oči." Tvár sa mu rozžiari obrovským úsmevom. A zas tie jeho oči! Zvláštne sa zaligotajú ako striebro na slnku.