Beware of Sarcastic Boy

20. Tam, kde to všetko začalo

„Nikdy...sme sa skutočne nestretli." Neveriacky sa naňho zazerám. Nevšíma si to a rozhodne sa pokračovať. „Začalo sa to divnými snami. Najprv som tam bol sám, ale potom si prišla ty. Myslel som si, že som si ťa iba vymyslel. No ako čas plynul, obidvaja sme vedeli, že to nie je pravda. Jedného dňa som zistil pravdu. Bol som v kóme. Stále presne neviem, prečo sme sa ocitli v tom istom sne a čo to zapríčinilo. V ten deň ma k tebe čosi pritiahlo, vďaka čomu som skončil v tvojej triede. Videla si ma iba ty. Niekoľko dní sme takto komunikovali. Potom sa ti stala tá nehoda a ja som sa prebudil. Cítil som sa strašne, keď som zistil, že si ma nepamätáš. Ako keby som ťa stratil. Prišil som na nápad, ako ťa získať späť. A tak som tu." Naznačil rukou. Onemene som stála a nevedela, čo na to povedať. Trochu ma to vykoľajilo a vystrašilo. „To ne... ne..ako je to preboha možné?" Nedokázala som povedať súvislú vetu.

„Kiež by som na to poznal odpoveď Hailey." Frustrovane povedal Nathan. „Viem iba to, že ťa nesmiem znova stratiť. Znamenáš pre mňa príliš veľa." Ak som bola na pochybách, či mi hovorí pravdu, tak sa všetko rozplynulo hneď teraz. Skľúčenosť a neha v Nathanových očiach bola obrovská. Prekonala som priestor medzi nami a pritiahla si ho k sebe. „Tak by som si priala, aby som mala moje spomienky späť."

„Vyrobíme si nové." Nathanov úsmev je nákazlivý. Nenechával ma nečinnou.

Rozhodli sme sa vrátiť na hodinu. Pozreli sme sa skrz okienko do triedy. Bolo vidieť, že učiteľ je nahnevaný. V rovnakú dobu sme sa na seba pozreli a bolo jasné, že ani jeden z nás nechcel ísť naspäť.

„Poď." Zaťahal ma za ruku Nathan.

„Kam ideme?"

„Uvidíš."

Cestou som rozmýšľala, kam asi ideme. A prečo je Nathan celý dychtivý sa tam dostať. Po asi pol hodine jazdy sme odbočili na vedľajšiu cestu z mesta. Stromy začali postupne rednúť. Po tom ako sme opustili auto, sme chvíľu kráčali poľnou cestou rukami spojenými dokopy.

„Nathan? Však ma tu niekde nechceš zavraždiť a zakopať?" Zasmial sa. „Nemala by si pozerať toľko hororov." Stisne mi ruku. „Nehovor, že sa to stáva iba v hororoch."

„So mnou si vždy v bezpečí." Šklbne mu kútikom úst.

„Čo ten úsmev?"

„Ibaže...mi to pripomína noc, keď sme sa tu raz stretli." Prekvapením roztvorím oči? „Tu? No, vôbec si nespomínam, že by som tu bola, aj keď iba v sne." Môj hlas poklesne. „Čo sa stalo?" Pýtam sa so záujmom. „Nastrašil som ťa, zľakla si sa tak, až si podskočila." Tvári sa trochu kajúco. „Bol som vtedy veľmi rád, že ťa znova vidím, aj keď ty by si si myslela pravý opak."

„Pretože..." Pobádam ho aby pokračoval.

„Robili sme si dosť napriek." Prejde pár krokov predo mňa a odhrnie pár kríkov. „Už sme tu." Predo mnou uvidím trávnatú lúku a o niekoľko desiatok metrov ďalej je strom. Iba jeden jediný na rovnej lúke. Jemný vietor mu vzdúva lístie. Prechádzajú cez neho slnečné lúče dopadajúce do trávy. Vyzerá to dych berúco. „Páni." Nathan mi vezme ruku a vedie ma ku stromu.