Beware of Sarcastic Boy

19. Vysvetlenie

         Keď Nathan odišiel, bol už takmer večer. Mierne unavená som za sebou zavrela dvere izby. Zobrala som si môj skicár a neprítomne si tam čmárala až kým som pred sebou nevidela pochmúrni les. Bol mi niečím zvláštny no nevedela som prečo. Pritlačila som na papier trochu tvrdšie ako som zamýšľala. V ceruzke sa ozvalo známe puknutie tuhy.

Rozhliadla som sa po strúhadle. Prečo vždy niečo musím hľadať? Prešla som ku stolu a prevracala všemožné skice. Náhle ma jeden upútal, na strúhadlo som úplne zabudla.

Prešiel mnou šok, keď som zistila, čo je na papieri. Alebo skôr kto. V omráčení som vzala papier s detailnou kresbou Nathana. Na tvári mal hĺbavý pohľad a oči upieral niekde do diaľky. Stál na lúke, v pozadí bolo vidno kúsok lesa. Podobal sa úplne presne tomu, čo som nakreslila teraz. Ak som bola zmätená po nehode tak toto bol úplne iný level. Prečo mi nepovedal, že sme sa poznali už pred nehodou? A ako? Na školu nastúpil len nedávno. A tento les? Preboha prečo by som ho kreslila v lese? Nič nedávalo zmysel.

Chcela som ísť hneď teraz za ním no rýchlo mi došlo, že nemám jeho číslo a ani adresu.

Neviem ako dlho som sa na tu kresbu dívala a kládla si otázku za otázkou, na ktoré zatiaľ nemám odpoveď. Papier s Nathanom som hodila do tašky spolu s tužkami.

***

Pred školou si Mia moju zamĺknutosť všimla hneď. „Čo ti znova sadlo na nos?" V obočí sa jej vytvorila jamka. Váhala som, či je to mám povedať. Hlavne preto, že Nathana tiež spoznala v jeho prvý deň na škole. Ak by som sa s ním stretávala, Mia by o tom určite vedela.

Na jej dobiedzanie som jej vysvetlila, čo mi zamestnáva myseľ. „Nikdy si o ňom nehovorila Hailey. Vlastne... posledný mesiac si sa správala zvláštne." Zamyslene premýšľa.

„Ako napríklad?"

„Bola si, čo ja viem, veselšia ako zvyčajne. A taktiež som si občas myslela, že hovoríš sama zo sebou." Zasmeje sa.

Medzi študentmi pátram po Nathanovi ale bezúspešne. Mia si to všimne a povie: „možno je už v triede. Tak poď." Prechádzame chodbou, keď si zaznamenám, že kráča oproti nám. Pár čiernych vlasov mu padá do ešte tmavších očí. Ich hĺbka ma niekedy až desí. Rozhodným krokom zamierim k nemu a vkročím mu do cesty. „Musíme sa porozprávať." Čelo mu pretne zmätená vráska. „Tak dobre." Pozrie sa na dvere našej učebne. „Nie tam...niekde v súkromí." Schmatnem ho za zápästie a ťahám ho preč. „Ale Evansonová, nejdeš na to trochu zhurta? Začínam sa báť o moju počestnosť. " Hovorí pohoršeným tónom no počuť v ňom pobavenie.

Pretáčam oči. „Keby si nejakú mal." Zastanem pred dverami triedy a nakuknem cez malé okienko. Ach super, je prázdna. Vojdem dnu a Nathana ťahám za sebou.

„O čom chceš teda hovoriť?" Uprie na mňa svoj pohľad a ja zrazu neviem, ako mám začať. Prečo som si to preboha nepremyslela?

„No...včera som niečo našla. Medzi mojimi kresbami ležalo toto." Vytiahnem z tašky jeho portrét a podám mu ho. Na tvári mu pohráva drobný úsmev. „Tak tento som ešte nevidel." Ha? Ja tu riešim vážnu situáciu a on si zo mňa uťahuje? „Vysvetli mi to. My sa poznáme? Prečo si mi to nepovedal?!" Habkám.

„Pretože by si mi neverila. Je to zložitejšie ako si myslíš."

„Skús to." Porazenecky si vzdychne. „Teraz na to nemáme čas. Musíme ísť na hodinu Hailey." Teraz nikam nepôjdem. Nie kým mi to nevysvetlí. Dávam mu to najavo svojim kamenným postojom.

„Tak dobre, poviem ti to."