Beware of Sarcastic Boy

14. Toto je peklo - Nathan

Keď som pozoroval Hailey utekať do horiacej školy a nemôcť nič urobiť, ma zabíjalo. Mal som ju ochrániť. Ale nemohol som robiť nič iné ako sa pozerať. Stále ma udivuje aká je odvážna a nebojácna. A hlúpa! Čo si neuvedomuje, že môže zomrieť?! Vôbec nezaváhala či má zachrániť kamarátku.

Rozbehol som sa za ňou do vnútra. To dievča mi zobralo hádam 10 rokov života. Keď konečne dobojovala s dverami a Mia vyšla von, tak sme rozbehli sme sa von. Ešte nikdy som tak rád nevidel východ školy ako teraz. Ale zrazu sa za mnou ozval strašný zvuk. Obzrel som sa a videl ako na Hailey padajú drevené klady z plafóna. Nikdy som nezažil tak hrozný pocit. Ako keby sa do môjho srdca zabárali žiletky.

„Hailey!" Utekal som za ňou. Vtedy ma niečo zastavilo. Obrovský tlak na hrudi. Nemohol som kráčať ani dýchať. Nezáležalo na tom ako veľmi som chcel vedieť či Hailey žije, nemohol som sa ani pohnúť. Celé telo sa mi začalo triasť. Čo sa to preboha deje?! Začalo mi černieť pred očami. Celá miestnosť sa mi začala vzďaľovať. Posledný záblesk nehybnej Hailey pod trieskami a bol som preč.

***

„Niéé!" Kričal som. Zhlboka som dýchal a prudko otvoril oči. Bol som v nemocnici. Lenže už som nebol duch. Ležal som v posteli na prístrojoch.

Toto sa nemôže diať! Nie teraz! Musím ísť za Hailey. Rýchlo som si strhával trubky čo som mal pripojené na tele. Prístroje začali šialene pípať. Vtedy do miestnosti prišla mama so sestričkou. Mamka mala vo vodnatých očiach ohromený výraz. Rozbehla sa ku mne a začala ma objímať.
„Nathan! Och, zlatko. Už sme nedúfali že sa preberieš." Držala ma ako vo zveráku a plakala od šťastia. Rád by som sa s ňou zvítal ale musím zistiť čo je s Hailey.

„Nie musím ísť. Hailey ma potrebuje." Začal som vstávať a bolelo ma celé telo, kašľať na to no sestrička ma hneď zastavila.

„Nathan, pomaly. Nevieš, čo hovoríš. Bol si niekoľko týždňov v kóme. Najprv ťa musíme vyšetriť." To sa nenaošetrovali dosť za tú dobu čo tu som?

„Kašlem vám na vyšetrovanie. Musím ísť." Znova si sadnem ale mama ma zatlačí do vankúša.

„Nathan! Čo sa deje?" Jej pohľad ma donúti sa upokojiť. Nerád by som jej ublížil.

„Ale nič mami. Len...je to šok." Zdá sa, že odísť budem môcť až neskôr.

„Určite áno, mal by si sa upokojiť. Chvíľu si pospíš, kým ťa ošetríme." Ako hovorí do nejakej hadičky púšťa fľaštičku s priezračnou tekutinou.

„Čože? Nie ja nechcem spať." Chcem ju zastaviť, ale už je neskoro. Okamžite na mňa zaútočí únava.

„To je v poriadku zlato. Za chvíľu ti bude lepšie." Bojujem s únavou ale som stále viac a viac ospalý. Pomaly zatváram oči a počujem vzďaľujúce sa kroky.

***

Ďalšie ráno, keď sa zobudím, sú v izbe rodičia.

„Ako sa cítiš?" Spýta sa otec.

„Rád by som už odišiel." Poviem podráždene.

„Všetko je v poriadku, takže by ťa mali za chvíľu pustiť." Mamka nemôže byť šťastnejšia.

„Čo sa stalo s mojim autom?"

„Po tom ako si mal autonehodu sme ho dali do opravy. Našťastie nebolo úplne zničené. Máš ho zaparkované pred nemocnicou." Dnu vojde doktor s poslednými výsledkami v ruke.

„Tu máte prepúšťaciu správu. Všetko by malo byť v poriadku." S tým odíde a následne aj rodičia aby som sa prezliekol.

Vyjdem a zamierim k rodičom. „Ak by vám to nevadilo, rád by som si niečo vybavil, takže s vami nepôjdem domov."

„Ale prečo? Čo musíš urobiť? Veď si ešte ani nejedol." Jedlo ma momentálne veľmi nezaujíma.

„Neboj sa, nebude mi to trvať dlho." Pozdravím sa a zamierim na recepciu. Tam mi oznámia, že dnes a ani včera nikoho nepriali. Len dúfam, že ju mám hľadať v nemocnici.

Nastúpim do auta a vysokou rýchlosťou si to namierim do ďalšej nemocnice. Prídem na oddelenie a viem že som našiel dobre. Padne mi kameň zo srdca. Vzadu sedí Timon a nejakí postarší ľudia, asi jej rodičia. Ku nemu ísť nechcem, čo by som asi tak povedal? ,Ahoj, som kamarát Hailey a mimochodom ak by si nevedel skade sa poznáme tak ja som chalan o ktorom sa jej snívalo,. Asi pár krokov odo mňa je skupinka dievčat. Jedno spoznám. Jej sa Hailey pýtala kde je Mia. Podídem k nej a opýtam sa. „Ako je Hailey? Už sa prebrala?"

Smutne sa na mňa pozrie. Ach nie, čo sa stalo?

„Zobudila sa, ale mala otras mozgu. Nepamätá si posledný rok svojho života. Myslí si že je druháčka a že je stále zima." Zamrznem na mieste. Ďalšia rana môjho života. Konečne som sa zobudil a stane sa toto. Osud so mnou naozaj vybabral. Nepamätá si na mňa. Trochu sa zapotácam dozadu. Dievča sa na mňa s obavami pozrie.

„Mám jej povedať, že si tu bol?"

„Nie, to nie je potrebné." Otočím sa a odchádzam z nemocnice. Je jediná vec, ktorú môžem urobiť.