Začiatočný monológ

1.3K 70 3
                                    

Občas keď sa ráno prebudím, rozmýšľam. O čom je vlastne život? Raz som sa to opýtal mamy a tá mi odpovedala že vychodiť školu, zamestnať sa, odrobiť si niekoľko desiatok rokov a byť na dôchodku a umrieť. Vtedy som na ňu pozrel a doslova jej vypičoval, že pokiaľ hento je zmysel života, tak sa radšej obesím vzadu na záhrade a vyjebem sa na všetko. Odvtedy ubehlo už niekoľko mesiacov. Zrovna v období, kedy som bol stratený niekde medzi Elvisom a samovraždou, našiel som niečo, čo ma zmenilo. Niečo čo mi dodalo silu ďalej bojovať. Nikdy som si nemyslel, že niečo také sa môže aj mne prihodiť. Predsa len, som len divný chalan čo si žije vo vlastnom svete. Teda, žil som. Už je to nejaký ten mesiac čo som vyšiel z tej nepreniknuteľnej ulity menom Fantázia. Byť otrokom vlastného myslenia je stav pomerne bežný. Dlho mi trvalo pokiaľ som si uvedomil, že svet v ktorom žijeme je prakticky len obsah jednej nádoby na vodu, ktorá sa kedysi používala. Že skutočný svet je tam niekde za bránami myslenia. Pomerne ťažké myšlienky na 18 ročného chalana? Môže byť. Život je kurva a dokurvil mi veľkú časť žitia. Tak prečo naň nenadávať? Keď som sa konečne odpútal od myšlienok, ktoré mi bránili žiť, prišla ďalšia osudná rana. Mama mi zomrela pri autonehode, takže som ostal sám. Otca som nikdy nepoznal. Dlho mi trvalo, než som sa z toho psychicky dostal. A až keď som sa ocitol na hrane medzi životom a smrťou, našiel som zmysel žitia. Prekvapivo, to čo mi povedala mama to nebolo. Proste som sa postavil a šiel ďalej. Niekde som čítal, že keď ti život postaví do cesty kopu prekážok, znamená to, že ťa čaká niečo výnimočné. A tak som vstal. Avšak, svoj psychický stav nemám chuť preberať. Nasledujúce stránky budú opisovať udalosti ku ktorým došlo a ktoré ma zmenili.

The Last HopeWhere stories live. Discover now