The Last Hope

Odhalenie

Nickove oči boli doširoka otvorené. Zbledol ako keby videl ducha. Čo som povedal? Mal som pocit že trpí práve teraz aj za mňa. Že to prežíva horšie než ja.
„Si okay?" spýtal som sa ho. Nick na mňa pozrel.
„Robíš si srandu? Ako môžeš byť ty v poriadku?"
„Nikdy som nepovedal že som v poriadku ako v úplnom poriadku. Vždy som bol len v poriadku ako v poriadku pri ktorom sa o mňa nemusíte báť že by som sa zabil." Pokrčil som plecami. Nickova tvár zostala temná. Veľké hnedé oči sa prestali na mňa pozerať. Pozerali už len dolu, do prázdna.
„Ako môžeš takto žiť?" spýtal sa napokon. Nadýchol som sa, kým som mu odpovedal.
„Jednoducho. Ja už nežijem. Ja len prežívam." Nick sa postavil a sadol si ku mne na posteľ. Nič som nenamietal. Asi ju bude potrebovať viac ako ja.
„Koľko ti ostáva?"
„Pár mesiacov. Ak nenajdú nejaký zázračný liek, umriem pomalou a bolestivou smrťou." Nick mi zdesene hľadel priamo do očí. „Ale treba uznať, bude to stále menej bolestivejšie než nechať facehugera aby mi nakládol vajíčko do brucha a potom sa tam vyliahol malý alien." Rozosmial sa.
„Si asi jediný človek ktorý dokáže aj v tomto stave vtipkovať."
„Originál je len jeden."
„Poď si zapáliť." Povedal napokon.

Šli sme na balkón. Jedna cigareta padla za druhou, zatiaľ čo sme sa otvárali jeden druhému. Nakoniec nie je až taký zlý za akého som ho považoval. Povedal mi všetko o sebe. Ako žije on, aké mal detstvo, spolužiakov. Ja som mu povedal všetko o sebe. Bolo to oslobodzujúce konečne sa vyrozprávať niekomu novému. Niekomu, koho som len chvíľu poznal. Aj keď väčšinu času čo som hovoril ja sa len desil. Bohužiaľ, nie každý má na ružiach ustlané. Ja som jeden z nich. Keď sme dofajčili a doklebetili ohľadom našich životov, šli sme späť do izby. Nakoniec sme skončili pri hraní xboxu a Tekkena 6. Štval ho fakt, že som lepší hráč. „Vážne ma musíš zakaždým doraziť?" zavrčal a ďalej do mňa kopal.
„Tak ako prepáč, ale doslova si o to žiadaš!" prehlásil som a jedným úderom som mu ubral polovicu zdravia.
„Hajzel!" zaklial. „Aspoň raz ma nechaj vyhrať!"
„Stačilo povedať." Zasmial som sa a pustil ovládač. Spokojný ,že sa nemám ako brániť, začal do mňa kopať až mi ubral celé jedno zdravie. A potom aj druhé. YOU WIN! „Juchú" zaradoval sa a pustil ovládač. „Mám návrh." Predniesol som. „Zostaňme tu a drvme Tekkena!" Nick sa mi pozrel do očí. Jeho veľké hnedé oči sa pozerali do mojich veľkých modro-šedých, momentálne viac striebristých očí. Zrazu sa len jeho tvár približovala k tej mojej. Oči pomaly zavrel. Jeho plné pery boli kúsok od mojich. Cítil som teplo jeho dychu. Srdce mi búšilo ako splašené, zatiaľ čo sa jeho ruka dotýkala mojej a pery sa nebezpečne približovali až sa skoro dotkli tých mojich. Srdce sa mi zastavilo. Alebo spomalilo, neviem už. Odtiahol som sa. Na čele som mal kvapky potu. Dych zrýchlený, rovnako ako on. Srdce sa mi konečne vrátilo do akého takého normálu. Pozrel mi do očí. Líca mal červené ale pohľad pevný.
„Ja..." Chcel sa postaviť a rýchlo odísť, ale zastavil som ho.
„Jednu vec ti chcem povedať." Hľadel som mu do vypleštených očí. Pozeral na mňa upretým, vystrašeným pohľadom. „Nie." A pustil som ho.

„Prepáč." Povedal napokon. Pozrel som na neho. „Čo ti mám prepáčiť?" Chlad z mojich slov bol cítiť.
„Prepáč mi, že som sa ťa..." pohľad uprel na ovládač xboxu. Mlčal som. „Nemám ti čo prepáčiť." Nepatrne som sa nadýchol. „Je mi jasné že si asi..."
„Gay." Povedal za mňa. V očiach sa mu zračila bolesť z toho, ako to vyslovil. Hlavou mi vírili rôzne myšlienky. Prehrávali sa mi všetky udalosti, ktoré som s ním prežil. Od toho dňa, kedy ma uvidel až po to, ako mi teraz takmer dal pusu. Mne - čo som sa nikdy nebozkával. Mne - čo som nikdy nezažil nič také ako lásku. Mne - čo mi ostávajú len mesiace života.
„Ja proti tebe nič nemám." Povedal som napokon. Pomaly som uprel pohľad na neho. „Ale už vieš, že dlho tu nebudem, tak nechci, aby si sa do mňa... prepáč. Je to šialené, ale vážne. Nie som typ na randenie." Sám som bol prekvapený tým, čo som mu práve povedal. Veľké hnedé oči mi hľadeli do mojich. Na kraji mal slzu. „Proste... nie. Nechcem žiaden vzťah ani nič podobné. Ak chceš, môžeme byť priatelia, ale nič viac." Zdvihol som ruky v geste znamenajúcom odstup. Na chvíľu privrel oči a potom ich otvoril.
„Dobre." Vyšlo z neho napokon.

Nick u mňa zostal celú noc. Po tom incidente sme už obaja mlčali a aby sme rozvrátili to ticho, pustili sme si Votrelcov od Jamesa Camerona. Ak nie on tak aspoň ja som s napätím sledoval jeden z najmilších filmov. Približne v polovici ma už ale premohla únava a ani neviem ako, proste som zaspal. Po prebudení tu už nebol. Žiaden odkaz, nič. Napadlo ma, že to je tak najlepšie. Sú veci, ktoré je lepšie nechať tak. Šiel som do sprchy a nechcel som už na nič myslieť. Hudba ktorú som počúval v sprche ma nútila myslieť na iné veci. Zrovna som vyšiel zo sprchy, keď mi zazvonil mobil. Číslo mi bolo dôverne známe a tak som hneď spustil. „Milááááááčik!" Dievča na druhej strane sa zachichotalo. „Čo si sa zobudil s orgazmom?" „Keby si len vedela..." vzdychol som a začal som Veronike vyprávať udalosti včerajšieho dňa. Bola zo mňa zhrozená. No nakoniec mi sľúbila, že príde budúci víkend. Takže bude zábava. Stále mám v pamäti naše prvé spoločné prespávanie. Bolo to pred pár rokmi, ale živo si vybavujem, ako som jej dával tričko k narodeninám a aká bola nadšená. Ako sme spolu blbli a smiali sa...Hej, myslím že to čo je medzi nami je priateľstvo. Večer sa mi ozvala druhá kamoška. Ako obvykle, znova sme nadávali na jej frajera, takže o zábavu bolo postarané. Nakoniec ma prekecala aby som za ňou došiel. Napadlo ma, že to bude príma rozptýlenie. Všetko sa mi zdalo zrazu také pozitívne. Ako keby to zlé nikdy ani nejestvovalo. Ružové okuliare. Asi sa na svet práve teraz pozerám spoza tých povestných, nikdy nič dobre neprinášajúcich okuliarov. Ale čo ak...
Som len človek. Tak, ako každý iní. Mám svoje chyby, ale naučiť sa s nimi žiť je ťažšie ale o dosť viac oslobodzujúcejšie, než sa tváriť že žiadne nie sú. Život je o tom, aby si sa naučil akceptovať svet taký aký je. Moje filozofické myšlienky odozneli rovnako rýchlo ako prišli. Nech som robil čo som robil, stále som sa vracal v spomienkách na ten moment, kedy ma skoro pobozkal. Niečo na tom momente bolo. Niečo... príťažlivé.

Aj keď neprešlo veľa hodín od toho momentu, stále som to mal pred očami. Musel som s tým niečo urobiť. Už asi desiaty krát som pokrútil hlavou a vrátil sa späť do postele. Chystal som sa zaspať, keď mi začal vyzváňať mobil.
„Prosím?"
„Dominik? Tu je..." A zo spánku už nič nebolo. Len som sa obliekol a šiel do práce. Je neuveriteľné ako jeden telefonát dokáže zmeniť náladu. Z pozitívnosti som sa behom minúty dostal až k úplnému pesimizmu. Vlastne, celý môj život je pesimisticky ladený. A nezdá sa mi, že by sa schyľovalo ku zmene.