The Last Hope

Problémy

Bol som prekvapený svojim výkonom, keď som takú veľkú halu upratal behom pol hodiny. Našťastie, záchod nebol ozvracaný, takže ostávalo už len vyniesť vrecia s odpadom.
Keď som ich vyniesol vedľa veľkého smetiaka, vrátil som sa k Nickovi. Ten urobil veľký pokrok. A keď hovorím veľký, myslím skutočne veľký. Už stál na nohách.
Neviem ako sa mu to podarilo, ale dotrepal sa až ku mne. Alkohol z neho páchol jak z tchora.
„Vyzerám že som triezvy?" spýtal sa. Úprimne, čudoval som sa, že sa mu jazyk nepletie. Ale asi to mal v krvi, že aj keď sa opil tak hovoriť vedel stále normálne.
„Až na ten smrad jak z tchora hej." Nevinne som sa usmial.
Zdvihol ruku a chcel mi streliť jednu, ale ruka mu padla skôr ako chcel. „Pomôž mi." Prosil ma a padol na kolená. Rukami ma objal okolo nôh. Kurva fix, čo to?!
„Čo ešte potrebuješ?" hlas som mal už rázny, nahnevaný.
„Fotrovci ma nemôžu takto vidieť. Nie.. nemôžu..." vzlykal.
To mu mám akože vyčistiť zuby, namaľovať, nasprejovať a uložiť do postele?!
„To ti mám akože vyčistiť zuby a uložiť do postele alebo čo?" neveril som, že som to vážne povedal.
„Ja..." začal ale nedokončil. Zosypal sa úplne na podlahu.
„Mám ťa vziať... ku mne?" vyslovil som to tak ako keby som niekoho žiadal o ruku. Opitého žiadať o ruku. Ha ha ha!
„Ukfosš to pre man?" vyšlo z neho.
„Čo? Nie je ti nič rozumieť!"
Zavrčal a znova to povedal. „Ukfošíš to pre mna?"
Už mi začalo dochádzať čo chcel povedať. „Mám ťa vziať k sebe, hej?"
Pokýval hlavou na znamenie súhlasu.
Ach do piči. Čo som ja komu urobil...

Moja milosrdná časť mňa sa nad ním zľutovalaa tak som zavolal taxík a vzal ho k sebe.
Keď sme už vystupovali, Nick sa prebral. „Ty tu bývaš?" znel o dosť viactriezvejšie než naposledy.
„Hej. Problém?" vystúpili sme.
„Čo tvoji rodičia?" spýtal sa s obavami.
Zastal som. Všetko vo mne ho chcelo zabiť za to, že to vytiahol. Ruky sa mirozklepali.
„Čo sa deje?" opýtal sa už prebratý. Zjavne si všimol náhlu zmenu.
Ruky sa mi triasli ako osiky. Oči zostali vytreštené, zatiaľ čo sa z nichhrnuli slzy.
„To nič." Zadrel som. „Nerieš to." Dodal som a snažil sa o úsmev.Dúfal som že si nevšimol slzy čo stekali po lícach.
Otvoril som bránu, vošli sme a zavrel som ju. Vyšli sme po schodocha spod kvetináča na múriku som vytiahol kľúče. Otvoril som dverea spolu sme vošli dnu.
Zelená predsieň malého rozmeru. Vedľa dverí bolo ratanové kreslo, kde somposadil Nicka, zatiaľ čo som sa narýchlo vyzul. Nickovi to chvíľu trvalo, alezvládol to. Ja som sa otočil a uvidel sa v zrkadle. Dlhšie blonďavévlasy boli skučeravené, pokožka mŕtvolne biela, zatiaľ čo kruhy pod očamivýrazné ako mesiac na oblohe bez hviezd.
Lepšie to už nebude, čo už.
Prešli sme cez chodbu až do kuchyne, kde som ho posadil na stoličku.Z linky som vytiahol sódu bikarbónu, z druhej linky pohára zalial sódu vodou. Následne som mu to podal. Poslušne to vypil. Zatiaľčo si oddychoval, vybral som z komody pod mikrovlnkou nejaké tabletkya podal mu ich s ďalším pohárom vody. „To aby si ráno nemal opicu."Uistil som ho že mu nedávam drogy.
„Ďakujem." Vyšlo z neho po chvíli.
„Aj nabudúce." Nemohol som si odpustiť tú štipľavú poznámku. Nick sa zaškeril.
Než sa stihol niečo opýtať, spýtal som sa ho, kde sa chce rozložiť. Či pritelevízori, alebo xboxe, alebo len tak, pri okne, pričom som dúfal že sinevyberie tú poslednú možnosť.
„Hmm..."zamyslel sa. „Mne je jedno." Nakoniec prehlásil. Takže ti pustím televízor, okay.
„Dokážeš vstať?" spýtal som sa. Zdvihol prst na znamenie súhlasu. „Fajn, takpoď za mnou. Odviedol som ho späť na chodbu, kde sme predtým boli. Zahli smedoľava, kde bola obývačka, teda moja stará izba. Veľká LCD obrazovka, posteľoproti nej, čo viac si priať ako pätnásť ročný.
„Wow. Pekné to tu máte."
Tie slová ma udierali ako rany s mokrým bičom s háčikom na konci. „Vďaka."Odvetil som vecne a pripravil mu posteľ.
„Pustím ti aj telku?"
„Ako chceš. Môžeš aj nemusíš." Nevinne sa usmial.
„Nastavím ti na nej časovač." Aby sanepovedalo že som špatný hostiteľ.
„Vďaka." Sadol si. Otočil som sa k nemu.
„Vážne nemáš zač." uistil som ho, aj keď som už kul plány čo všetko budemchcieť za odmenu.
Nastavil som vypínač na hodinu a pol a ovládač mu dal vedľa mojej postele.
„Dobrú noc prajem." Poprial som a odišiel do izby naproti.

Sedel som v otvorenom okne a pozeral na mesiac, ktorý jasne ožaroval celý dvor a zároveň aj izbu. Čo to do pekla stváram? Neviem.
Pomáham človekovi ktorého moc rád nemám. Prečo? Neviem.
Zliezol som z okna a šiel k posteli. Odostlal si a ľahol. V ruke som držal mobil a rozmýšľal, čo mám robiť. Dlho som nemusel. Podržal som 1 a automaticky ma to prepojilo na hovor k Veronike. Chvíľu zvonil, potom sa ozval jej zvonivý hlas. „Áno Nikuško?"
„Ahoj lásko, no čo, ako sa máš?"
„Ále, ide to. Len si ešte musím baliť veci do Miami. Čo ty?"
Nálada sa mi hneď zlepšila. „Nom... Povedzme že som bol na pizzi so spolužiačkou keď som stretol kolegu z práce, spolužiačka sa do neho automaticky buchla a pozval nás k sebe na oslavu, pretože rodičov mal preč. Potom tam došli neznámy ľudia, spolužiačka sa s nimi zakecala, ja som bol v kúte a čítal si pikošky, pretože mi to pripadalo ako to najinteligentnejšie riešenie pre blondínu v núdzi. Nakoniec som svojmu kolegovi pomáhal upratať celú miestnosť a ako čerešničku na torte som ho musel vziať k sebe, pretože rodičia sa mu vrátili a opitého ho nesmú vidieť, takže teraz asi spí alebo kuká telku zatiaľ čo ja tu v izbe telefonujem svojej najlepšej, najmilovanejšej, najdokonalejšej a najkrajšej sestričke na svete."
„Óóó Nikuško, to je od teba také milé." Zapriadla. Vedel som si predstaviť ako má mačací úsmev práve teraz.
„V poslednej dobe som až prehnane milý."
„Len tak ďalej drahý! Možno si aj nájdeš frajerku, kto vie." Zasmiala sa.
„No jasné. Už ma vidíš ako som s niekým. Hahaha. Dobrý vtip." Zasmiali sme sa.
„No náhodou, nie je to špatná predstava."
„Keby tak existuje niekto, kto by ma vedel doplniť... Ale je pravdepodobnejšie že sa z noci na ráno u mňa prejaví hormonálna porucha než že si ja niekoho nájdem."
„Ach, nebuď taký pesimista, lebo uvidíš že dostaneš tou panvicou po hlave!"
Pri predstave Veroniky s panvicou v ruke ako ma ide biť sa mi chce revať od smiechu.
„Čo tak tú panvicu využiť na uvarenie... čo ja viem guláša?"
„Panvicu? To ako vážne?"
Sakra! Prečo som blond?!
„Hups, blond chvíľka." Zasmiali sme sa.
Potom sme sa rozprávali ohľadom toho, ktorý víkend ku mne príde. A po asi hodine telefonovania sme hovor ukončili a s pokojným svedomím som privrel oči.
Neviem prečo, ale po dlhej dobe sa mi niečo snívalo. Ibaže v tom sne bol Nick.