The Last Hope

Finále 2. časť

Ešte príde epilóg a nejaké perličky, ale to až neskôr. Dnes už nevládzem. Ľúbim vás :*

Marcela sa rozprávala s nejakou babou. Celkom mladou. Predstavila sa ako Nina. Bola to sestrička v zácviku. Vraj ho pozná. Kedysi pred pár mesiacmi hľadala v obchode kde pracujeme USB a náhodou ho stretla a keď ho našla na Facebooku, napísala mu a začali si písať.
„... A proste som mu napísala, že či to nie je ten chalan čo nosí Paramore tričko. Proste úplne na mozog to bolo. Ale odpísal mi." Smiala sa.
„Ach, už ste tu. No, takže toto je Nina. Vraj to vyzerá nádejne, ale musíme čakať na príchod lekára, takže."
Uľavilo sa mi. Nina sa ešte chvíľu rozprávala s Marcelou a potom odišla späť do operačných sál.
Sadli sme si na stoličky a čakali.
A čakali.
A čakali.
...
Schyľovalo sa už k večeru, keď vyšiel doktor z operačných sál.
„Vy ste predpokladám že Dominikovi priatelia, však?" spýtal sa nenúteným tónom.
„Jeho jediná rodina, čo má." Prehovorila Veronika. „Nikoho okrem nás nemá." Dodala.
Lekár si utrel čelo. „Myslím, že je to už jedno, takže mi nič nebráni povedať vám o jeho stave."
Z jeho slov ma striaslo. „Bude v poriadku?" spýtal som sa.
Lekár mi neodpovedal, len si prisadol pri nás.
„Pozrite, Dominik má rakovinu. Je už v poslednom štádiu. Ráno mu praskol vred a zároveň dostal infarkt. Robíme čo môžeme, ale šanca že sa z toho dostane je jedna k miliónu."
Tie slová mi urobili veľkú dieru v tele. Tam, kde som kedysi pociťoval motýle zrazu bola prázdnota. Bolo to, ako keby som niekomu dal ten najtupší nôž a mapu s miestami, kde má rezať.
„Zatiaľ ho udržujeme v umelom spánku, ale neostáva mu už veľa času." Do očí sa mi nahrnuli slzy takou rýchlosťou, že som to ani nevnímal. Pred očami som mal len jeho tvár. „Je mi ľúto, keď vidím tak mladých ľudí tak trpieť. Bohužiaľ, neexistuje žiadna liečba, ktorá by mu mohla pomôcť."
Vnímal som, ako sa doktor trasie. Ako sa Veronika s Marcelou chvejú. Vnímal som všetko.
„Môžeme ho vidieť?" vyšlo zo mňa takmer nečujne. Lekár len mlčky prikývol.
Veronika s Marcelou sa o mňa opierali a spolu sme kráčali do sály. Izba číslo 26. Keď lekár otvoril dvere, takmer som sa zrútil. Vyzeral príšerne. Tmavé kruhy pod očami. Mierne vychudnutý, vpadlé líca. Len pípanie prístroja ukazovalo, že je ešte nažive.
Telo mi objal studený pot. Kolená sa mi roztriasli a nebyť Marcely a Veroniky, už by som ležal na zemi
„Ale teraz keď rozmýšľam, môžeme skúsiť jednu liečbu, ale je to moc riskantné." Povedal lekár napokon, keď videl, ako nás jeho stav dostal. Oči som pomaly nasmeroval k nemu. „Zachráňte ho, prosím." Šepkal som. Na slová som sa už nezmohol viac.

Lekári ho previezli na operačný sál. My sme zostali pred operačkou a cez okno sme sledovali, čo sa deje. Dali mu anestézu a otvorili ho. Odvrátil som pohľad. Veronika sa triasla a Marcela sa nás snažila upokojiť. Vďaka za ňu.
Lekár držal v ruke skalpel. Pomalými rezmi otváral telo mojej lásky. Potom mu sestra podala akési kliešte. Vytiahol nimi nejakú vec. Asi nádor. A rýchlo ho zašili. A potom to isté urobili na ďalšom mieste. A na ďalšom a ďalšom...
Striaslo ma pri pomyslení, ako hrozne na tom musel byť. Alebo ešte je. Vedieť že umierame nie je asi nič príjemné.

Ubehlo niekoľko dlhých hodín. Z jeho tela vybrali dokopy trinásť nádorov. Keď ho už konečne zašili, znova ho dali na röntgen, aby sa presvedčili, že už nemá v tele žiadne nádory. Potom k nám prišla Nina.
„Nesľubujem vám nič, ale je tu stále tá možnosť jedna k miliónu, že sa uzdraví ako tak. Poviem vám na rovinu, uzdravený úplne nikdy nebude. Možno sa nám podarilo predĺžiť mu život o deň, možno o mesiac - nevieme. No stále je tu možnosť, že to neprežije. Ak sa dožije rána, je tu šanca, že sa ešte prebudí, ale nemôžem vám to potvrdiť s určitosťou."
To mi stačilo. Musí vydržať do rána. Musí!
Potom prišiel aj lekár. Bol neskutočne spotený, no vyzeral na to, že tu je nádej.
„ Nebudem vám klamať." Povedal. „Ak sa mu z toho podarí dostať, za pár mesiacov bude mať znova nádory. Podarilo sa nám vybrať všetky tie, ktoré sa dali, no bohužiaľ, viac nedokážeme. Môžeme ho stabilizovať a počkať do rána v nádeji, že sa prebudí, ale je to už len otázka viery a šťastia. Ak chcete, môžete tu zostať. Nina vám nájde nejakú izbu, kde môžete prespať." Pokúsil sa o úsmev.
„Vďaka." Šepla Veronika a Marcela už šla za Ninou sa spýtať o tú izbu.
Nina nás mlčky odviedla do izby na úplnom konci. „Môžete tu zostať." Otvorila dvere a pustila nás ďalej. „Keby sa niečo stalo, budete okamžite informovaní. Teraz si odpočiňte." A zatvorila dvere.

Sadli sme si na posteľ. Sedeli sme mlčky, no nakoniec nás únava premohla.
Ďalšie ráno som hneď po prebudení vyšiel z izby a šiel za ním. Spal. Dýchací prístroj ukazoval stabilný pulz. Na chvíľu mi odľahlo. Obzrel som sa okolo seba. Nikde nikto. A vošiel som potichu dnu. Pomaly som k nemu podišiel a kvokol si pri posteľ. S trasľavým pohybom som mu vzal dlaň do svojej ruky.
„Pamätáš si, ako som ti vravel, že si len môj? Ako som ti vravel, že ťa milujem nadovšetko? Že si môj poklad? Že si to jediné, čo v živote chcem? Ako si mi vravel, aby som ťa nikdy neopustil? Neviem či ma počuješ, ale budem veriť že hej. A... ľúbim ťa. Prosím ťa, neopúšťaj ma. Neopúšťaj nás. Prosím." Šepkal som a naklonil sa nad neho a nežne ho pobozkal na čelo. „Prosím."
Naposledy som mu stisol dlaň a potichu odišiel späť do izby.

Ubehla snáď celá večnosť, keď k nám prišla Nina s úsmevom na tvári. „Ahojte, asi vás bude zaujímať, že sa prebral." Ešte niečo hovorila, ale my sme už boli na nohách a upaľovali k nemu na izbu. A vážne. Bol pri zmysloch.
„Vďaka, vážne ďakujem." Ďakoval lekárovi, ktorý mu zachránil život. Lekár mu potriasol ruku a vstal.
„Myslím že sú tu ľudia, ktorí vás uvidia veľmi radi." Usmial sa a nechal ho uvidieť nás.
To nadšenie v jeho očiach si asi do konca života zapamätám. Hneď čo nás zbadal, z očí mu vytiekli slzy. Nechal som baby, nech ho objímu. Predsa len, poznali ho dlhšie. Až keď lekár odišiel som pristúpil k nemu a pobozkal ho.
„Chýbal si mi." Šepkal som pomedzi bozk. „Moc som sa o teba bál."
Môj blondiak mi odpovedal tým najkrajším spôsobom. „Milujem ťa."

O necelé dva týždne ho už prepustili z nemocnice. Lekár ho ale varoval, že môže to hocikedy prísť znova, takže sa má mať na pozore. Zároveň navrhol aj chemoterapiu. Niko sa síce zľakol toho, ale mám dojem že sa viac zľakol toho, že príde o svoje vlasy. No nakoniec na to pristúpil.
Čakal som ho na parkovisku. Hneď čo nastúpil do auta, nehľadel som už na nič. Bolo mi jedno že sú okolo ľudia. Proste som ho pobozkal.
„Ty kretén!" zavrčal som, keď sme sa odlepili. Pozeral na mňa prekvapene.
„Čo som spravil?" spýtal sa previnilo.
„Skoro si mi spôsobil infarkt na tretiu!" zavrčal som, no hneď pochopil o čo mi ide.
„No tak prepáč že mi praskol vred a dostal som infarkt ty Pán namosúrený." Zdvihol ruky v obrannom geste. Rozosmiali sme sa.
„Vážne som sa o teba bál." Povedal som napokon, keď moja ruka nahmatala tú jeho. Blondiak sa usmial.
„Myslíš že mňa nejaká rakovina zloží? Mňa?"
„Ty si debil." Vzdychol som.
„Čo som?" spýtal sa s úsmevom.
„Debil. Môj debil." Odpovedal som už s úsmevom a znova ho pobozkal. „A teraz ty môj debil ideme k tebe. Už dlhšie som ti chcel niečo dať, ale tvoje šibnuté srdce sa rozhodlo pre infarkt."
„Že si mi vážne nekúpil ten strieborný prsteň so zafírom."
„Nie, neboj ty striebrokop. Mám pre teba niečo, z čoho dostaneš orgazmus." A vyrazili sme.

Epilóg je už na ceste ;)