The Last Hope

Porozumenie časť 2.

Každú noc posledných niekoľko mesiacov zaspávam s tým, že zajtrajšok bude už konečne prebudenie sa do lepšieho života. Vždy sa prebudím do tej istej chladnej reality.

V práci šlo všetko akosi pomaly. Úloha za úlohou, sem-tam nejaká cigareta, chvíľka voľna, inak celých 12 hodín behať z miesta na miesto. Nicka som nikde nevidel.
Keď som bol na fajčiarke, vošla dnu vedúca. „No čo, ako ti to dnes ide?" spýtala sa zapaľujúc si ťažké Petry. „Snažím sa ako len viem, ale celkom dobre." Klamstvo
„Mohla by som ťa o niečo požiadať?" Pozeral som na svoju vedúcu - chudú cez štyridsať rokov červenovlasú ženu so zelenými očami. „Kľudne." Usmial som sa.
„Zopár ľudí dnes vypadlo a mohol by si zostať nadčas?"
„Jasné, s radosťou zostanem."
„Och, ďakujem. Si poklad!"
Zazvonil jej pager a musela odísť do kancelárie. Dofajčil som cigaretu a šiel si pre energeťák. Prakticky som ho dal na ex a šiel do pokladne. Bolo už jedenásť večer, keď došiel tovar. S nevôľou som ho šiel vykladať a následne do druhej rána ukladať. O tretej som domov došiel a o siedmej už znova makal. Fyzická záťaž mi ku podivu vyhovovala. Nútila ma myslieť na iné veci.

Vidím svet do ktorého nepatrím. Vychádzajúce slnko mi ožaruje tvár, zatiaľ čo fajčím cigaretu za cigaretou. Ruka sa mi klepe, oči majú prázdny výraz. Už akosi automaticky mi ruka šla k perám, z pier šiel oblak dymu, potom druhá ruka šálka s kávou, a znova to isté dookola. Nicka som nevidel už dlho. Bola už streda. Žiadny hovor, sms-ka ani stretnutie v práci. Pravdepodobne som sa mu zhnusil. Predsa len, videl len ten vonkajšok čo aj ostatní. Nevidel to zjazvené telo ktoré skrývam pod oblečením. Nikdy ho nebude nikto vidieť.

Už to šlo automaticky. Ráno vstávať, ísť do práce, odrobiť si dvanásťhodinovku, občas aj dlhšie, ísť domov. Sprcha, raz za deň kúsok jedla a spať.
Mobil som nevyužil už celé tri dni. Batéria sa pohybovala na 43%, takže som ho nechal na stolíku a do práce si ho ani nevzal. Na čo. Aj tak mi nikto nevolá.

Blížil sa piatok. Ešte dve hodiny a bol tu posledný deň mojej šichty za tento týždeň. Jedna pani - asi štyridsať ročná blonďatá žena - si pri pokladni pýtala ešte cigarety. Vybral som jej ich a zaúčtoval, keď cez vchodové dvere vošiel dnu on. Otočil som tvár k pani a vzal peniaze. Vydal som jej a uzavrel pokladňu. Za mnou šla ešte jedna a na konci druhá. Zrýchlením krokom som šiel za vedúcou.
„Mohol by som odísť skorej?" spýtal som sa. Vedúca na mňa pozrela zvláštnym výrazom. „Deje sa niečo?" „Nie nie, len mi prišlo špatne od žalúdku. A neviem či to vydržím tu." Zaklamal som.
„Rada by som ťa pustila, predsa len, robíš aj nadčasy, chodíš každý deň ale málo nás tu je." Smutne na mňa pozrela.
„Ach, nevadí teda. Môžem ísť aspoň do skladu?" Nahodil som nevinný úsmev.
„Jasné, kľudne. Pred hodinou tam prišiel tovar tak aspoň ho popreberáte s Nickom."
A nevinný úsmev sa vytratil rovnako rýchlo ako prišiel. „Okay." A odišiel som.
Na fajčiarke som vyfajčil tri za sebou a stále ma klepalo. TOTO sa mi nepáčilo. Vyšiel som z fajčiarky, cez predajňu som prešiel na druhú stranu cez veľké dvere do skladu. S napätím som prezeral chodby, či ho niekde neuvidím. Nič. Vošiel som do miestnosti na preberanie tovaru. Okrem tovaru v nej nikto nebol. Vydýchol som a pustil sa do práce. Ubehlo necelých dvadsať minút keď sa otvorili dvere. Prečo som do piči nemlčal radšej!
„Ahoj." Jeho hlas bol ako žiletka. Zaryl sa mi hlboko do najtenšej kože aká len bola. „Hoj." Môj hlas bol naproti jeho tichý, takmer nečujný. Jeho kroky viedli až ku mne. Čupol si a pozrel na mňa.
„Môžem sa pridať?" spýtal sa a ukázal na krabice čo boli naskladnené na paletách.
„Aha." zamumlal som.
„Čo?"
„Nič." Zmĺkol som. V žalúdku ma vážne začalo bolieť. A bohužiaľ aj ruky a stehná, ktoré som mal dorezané. To čupenie mi muselo otvoriť jazvy. „Niko...Ja..." začal. „Netreba nič hovoriť." Prerušil som jeho slová. Pozrel na mňa ublížene. Ranilo to aj mňa.
„Ale treba!" zvýšil hlas. Prvý krát som sa pozrel na neho. Čierne skinny, čierne botasky, firemné tričko. Vlasy mal mierne strapaté, ale to bolo asi vetrom. V očiach mal smútok a nechápavosť zároveň.
„Máme preberať tovar." Povedal som odveci v nádeji že sa to rýchlo skončí. „Nemáme ho až tak veľa že by sme to do hodiny nezvládli." Srdce mi začalo rýchlejšie biť.
„Proste...preberme ten tovar nech je už pokoj." Zavrčal som pevne rozhodnutý ignorovať všetko čo povie. V tom som ucítil, ako mi po lýtku tečie horúca tekutina. „Och nie...!" zavrčal som a rýchlo som vstal a bežal smerom k toaletám. Zavrel som sa v umyvárke a pomaly sa snažil vyzliecť si nohavice. Boli prilepené. Bolelo to neskutočne, ale musel som. Preglgol som sliny a strhol ich smerom dolú. Ostrá, pálivá bolesť mi prešla po celých nohách. Chcel som zvresknúť, ale musel som sa ovládať. Musel! S klepúcimi sa rukami som vzal papierové utierky a mierne ich navlhčil. Pomaly som začal utierať krv, ktorá mi stále stekala. Potom som vzal suché utierky a priložil ich k ranám. Pohľadom som ich napočítal strotridsaťdeväť. Stotridsaťdeväť rán žiletkov na jednom stehne. Na druhom nie o moc menej. Už som mal všade vreckovky, a pomaly som si vyťahoval nohavice späť, keď sa otvorili dvere a stál tam on. Zhrozene pozeral na to, čo boli moje nohy. Zmohol sa len na jedno desivé preboha.

Keď sme tovar mlčky prebrali, dali sme ho do príslušných regálov. Ja som šiel na fajčiarku, on za vedúcou. Sedel som na kresle neuvedomujúc si slzy tečúce po lícach. Ani som ho nepočul vchádzať dnu. Moje myšlienky boli až moc rozvrátené na to, aby mohli normálne fungovať. Prebral som sa až v momente, keď sa jeho dlaň dotkla tej mojej. Ten dotyk..bol elektrizujúci. „Prečo?" spýtal sa hneď potom čo som sa odtiahol. Mal som chuť kričať, rozbíjať veci, no nemohol som nič urobiť z toho.
„Nechaj ma." Odsekol som. „Prosím." Dodal nakoniec.
Vzdychol. „Ale najprv mi vysvetli čo sa stalo. Kde sa podel ten chalan s ktorým som hral Tekkena?"
Stratil sa krajine zvrátenosti.
Mlčal som. Pohľad mi behal od dverí k oknu až sa zastavil v rohu miestnosti. „Prosím. Povedz mi čo sa stalo." Naliehal. Krúžil okolo mňa v zúfalej snahe zistiť čo mi je. Môj pohľad sa nemenil. Vnútro mi horelo od bolesti. Prichádza to. Z očí sa spustil ďalší príval sĺz.
„Prosím ťa." Vyšlo zo mňa. „Nezaoberaj sa už mnou." A odišiel som. Rýchlo som utekal do šatne, prezliekol sa a behom minúty už volal taxík a čakal s ďalšou cigaretou pred predajňou vedľa stojanu na bicykle. Taxík prichádzal. Vystrašene som pozrel na dvere predajne. Nebol tam. Taxík už zastavil. Rýchlo som si sadol dozadu a nakázal mu kde ísť. Taxikár si pustil rádio a viac ma nevnímal. Než sme sa dostali na odbočku, pozrel som na predajňu. Bol tam. Taxík zabočil a stratil som ho z dohľadu.