The Last Hope

Finále

Milý moji, blíži sa už finále. Príbeh, ktorý som písal ešte v lete je už konečne u konca. Chcem len dodať, že aj keď nás učia veriť v rozprávky, tak realita je bohužiaľ iná. V moderných rozprávkach nie sú žiadne happy endy. Alebo?

Prúd horúcej vody sa lial z hlavice. Prešiel mnou mráz. Pred očami sa mi zahmlilo. Zatápal som rukou a šmykol sa na mokrej dlaždici. Pád bol tvrdý, ale prežil som to. Len na hlave budem mať menší bubák, ako to nazývam. Pomaly som sa postavil a znova vošiel pod sprchu, ale tento krát som si čupol. A osprchoval sa. Po sprche ma už čakala káva. Z radiátora som si vzal župan a prehodil si ho cez seba. Bola mi zima. Na to, že bol koniec augusta až moc veľká zima. Vyšiel som na balkón a pomaly pil kávu. Na cigarety som nemal chuť. Po káve som si vyčistil zuby a vysušil vlasy. Než som stihol vnímať čas, už som zase ležal v posteli zababušení dekou a paplónom.
Veronika ležala na posteli vedľa mňa.
„Ty si asi chorý." Prehodila, keď som asi štvrtý krát po sebe kýchol.
„Myslíš? Nebude to lepra?" zamrmlal som.
„Lepra? To nie je nejaké kožné ochorenie?"
„Ja viem snáď?"
„Ach ty si trt. Choď k lekárovi." Naliehala.
„Ak máš pri sebe topenie tak..." a hlas mi už nevládal. MOMENT. Naznačil som prstami a vytiahol som mobil.

PROSTE CHCEM SPAŤ. ĎAKUJEM. DOBRÚ NOC :) a ukázal som jej správu. Hodila vražedný pohľad, ale nechala ma spať.
Po ani nie piatich minútach som už spal... A prespal som celý deň.

Až ďalšie ráno som sa prebudil. Doma ale nikto nebol. Nick mi nechal SMS že išiel do práce niečo vybaviť. Veronika mi písala, že už šla naspäť domov. Ale že snáď sa uzdravím. Zmätene som šiel do kúpeľne. V tom ma rozbolelo brucho. Vyhrnul som si tričko. Brucho som mal plné divných vyrážok. Zdesene som zvreskol.
V tom som dostal kŕč do brucha. A cítil som, ako mi praskol vred. A pri srdci ma pichlo. Potom som už len vnímal ako kričím niečo nesúvislé a padám k zemi. Na mobile som v záchvate bolesti vyťukal pohotovosť a už len čakal... Na smrť.

Nick

Moja zbierka kníh pre mňa veľa znamenala, kedysi. Sú to už dva mesiace, odkedy som spoznal jeho. Toho blonďáka, čo mi počaroval rozum. Usmial som sa nad tou prezývkou. Aj keď nebol prirodzený blond, stále to bol môj blondiak. Z police som vzal jednu konkrétnu knihu. Necronomicon od H.R. Gigera, samozrejme podpísanú. To sa mu bude určite páčiť.
Z izby som si pobral ešte nejaké veci, hodil ich do batohu a pobral sa smerom k autu. Posledný krát som uprel pohľad na môj starý domov, teda, skôr prechodný, ale to nestálo za reč. Sťahovanie sa každých 5 rokov alebo aj menej malo svoje výhody - jednou z nich bolo aj to, že som si nikdy nedokázal vytvoriť vzťah k novému domovu.

Prudko som zabrzdil, keď som uvidel sanitku pri jeho dome. Vystúpil som z auta a utekal rovno pri sanitku.
„Čo sa stalo? Čo je s Nikom?" pýtal som sa a snažil sa udržať silný hlas, aj keď som bol psychicky už niekde mimo tohto. Ošetrujúci lekár na mňa pozrel.
„A vy ste?" spýtal sa nepríjemným tónom. Debil!
„Jeho spolubývajúci." Zaklamal som v nádeji, že mi povie, čo sa stalo. „Dominik nemá rodičov, zomreli mu a ani súrodencov. V tomto dome sme bývali spolu." Snáď si to nebude overovať.
Pozeral na mňa vážnym pohľadom. „Srdcová príhoda. Jeho stav je zatiaľ stabilizovaný, ale až v nemocnici môžeme presnejšie určiť, čo sa mu stalo." Povedal napokon.
V tom momente mi srdce puklo. Bolelo to. Veľmi.
„Bude v poriadku?" vyšlo zo mňa napokon. Lekár len pokrčil ramenami.
„Robíme čo môžeme, ale mal by byť, teda, ak nenastanú nejaké komplikácie."
Mal by byť? Vážne?! Ten chalan ktorého za chvíľu odveziete do nemocnice je moja životná láska! Musí byť v poriadku!
„Môžem ísť s vami? Teda ako s ním. Prakticky nemá žiadnu rodinu okrem pár priateľov."
Lekár prikývol.

Nasadol som znova do auta a urýchlene napísal smsky Veronike aj Marcele. Veronika behom pár sekúnd už odpisovala, že ide späť sem. Marcela to isté. Naštartoval som auto a šiel rovno do nemocnice.
Zabrzdil som až na parkovisku. Sanitka už tam bola. Na nosítkach som uvidel jeho telo. Bledý, kruhy pod očami, dýchací prístroj pripojený k nemu.
Striaslo ma. Toto nemôže byť pravda. Nie, nemôže! Nesmie umrieť!

Veronika prišla o hodinu spolu s Marcelou. Obe bledé a vydesené. Ja som sedel v čakárni a nervózne čakal, pokedy príde ošetrujúci lekár.
„Čo sa stalo?" spýtali sa obe unisono. Pokúsil som sa prehovoriť, ale triaslo ma. Obe si sadli vedľa mňa a spolu ma objali. „Bude v poriadku, uvidíš." Šepkala Veronika.
„Má tuhý korienok, uvidíš." Pridala sa Marcela.
„Mal srdcovú príhodu." Vyšlo zo mňa nakoniec. „Teraz je na operačnej sále. Robia nejaké vyšetrenia ale..." hlas mi už prestal fungovať. Do očí sa mi vrhnuli slzy.
Ten strach sa nedá opísať asi dokonalo. Je to niečo s čím bežne nepočítate. A vlastne, kto by počítal s tým, že človek ktorého milujú zrazu bude bojovať o život, a vy nemôžete absolútne nič robiť? Je to rozdiel, keď umiera niekto s kým ste celý život a niekto, s kým ste len chvíľu ale chcete, aby s vami bol po celý zvyšok života.

„Nejdeme si zapáliť? Myslím, že to bude ešte chvíľu trvať." Navrhla Veronika. Obdivoval som ju, že zostala stále silná. Marcela nás uistila, že hneď čo sa zjaví doktor, dá nám vedieť.
Veronika mi pomohla vstať a spolu sme sa tackali smerom k výťahu. Hneď čo sa dvere výťahu zavreli, rozreval som sa. Veronika ma objímala a snažila sa upokojiť, ale nešlo to.
„Je to proste... bojím sa..." šepkal som pomedzi záchvaty plaču.
„Nick počúvaj ma." Povedala napokon. „Poznám ho dlhšie než ty a ver mi, prežil si už toho veľmi veľa na jeden život, ale nesmieš sa toľko báť. Myslíš, že by si ho potešil, keby sa zosypeš? Nie. On sa uzdraví. A všetko bude fajn. Len treba veriť. A plačom mu nepomôžeme. Tak... proste, musíme sa držať a veriť, že všetko dopadne dobre."
Má pravdu. Pokúsil som sa o úsmev.
Výťah sa zastavil a vystúpili sme. Šli sme na parkovisko pri moje auto. Sadli sme si doň a zapálili si.
„Pred pár dňami mi spomínal, že sa niečo deje." Prehovorila napokon. Oči sa mi rozšírili od strachu. „Vravel mi, že už zhodil 8 kilogramov za tento mesiac. A že sa obáva, že už za chvíľu ...no veď vieš."
V tichosti som ďalej fajčil. „Pamätám si na tie časy, kedy bol ešte v depresiách. Ako vždy, keď padala hviezda, prial si, aby zomrel. Bol meteorický roj - prial si, aby ho jeden meteorit zasiahol a zomrel. Uvidel nejaký čas ako 21:21 a prial si, aby zomrel. Nemáš ani poňatia o tom, aké hrozné to bolo pre mňa. Vidieť najlepšieho kamaráta ako sa trápi. A vedieť, že mu nemôžem nijako pomôcť. Vždy som tu bola pre neho a aj keď sme sa občas pohádali, vždy sme sa uzmierili, ale nikdy som ho neprestala mať rada. Bola to vtipná situácia keď sme sa spoznali. Na jednej stránke. Mala som tam prezývku že Shaunee. A moja ségra bola Erin. Pamätám si, ako sme si začali písať a ako mal vtedy červené vlasy. A ako keď sme sa mali prvý krát stretnúť, tak mi mama vravela že ak to bude úchyl, tak nech sa má na pozore. Bolo to komické, ale... doteraz sme ostali priateľmi. Napriek všetkému. A... tiež sa bojím, že môže už byť koniec, ale nechcem si to pripustiť. Mali sme plán do budúcnosti. Že budeme spolu bývať v bytovke a všetko bude fajn."
Skúšal som si predstaviť moju lásku v červených vlasoch. „Mal aj iné farby vlasov?" spýtal som sa. Užgrnula sa. „Bolo by ľahšie vymenovať farby vlasov, ktoré nemal, než farby ktoré mal."
„Aj rúžovú?"
„Hej."
Zasmial som sa. „Nemali by sme sa už vrátiť?"

Milý moji - otázka na vás :
Mám nechať happy end alebo sad end?
Je to len na vás, pretože mám obe verzie konca už napísané. Dajte mi vedieť v komentoch :)